Veľmi často sa stáva, že muzikanti sa pri tvorbe svojich skladieb zameriavajú na jednotlivé detaily a technické vychytávky, vďaka ktorým majú pocit, že “idú hore” a stávajú sa z nich skúsenejší a lepši skladatelia. Čiastočne majú pravdu, pretože každá dobre zvládnutá novátorská pasáž, či nový detail, ktorý práve objavili ich napĺňa nadšením a to v nich udržiava túžbu tvoriť ďalej. V čom je ale problém? Ak sa hudobníci zamotajú do takýchto vecí, strácajú odstup od celkového vyznenia ich skladieb a celej nahrávky. A práve v takejto chvíli by mal na scénu vstúpiť skúsený producent. Ako sa aj v rozhovore v tomto čísle dočítate, chlapci si dosť veria (zámerne neuvádzam Christinu) a tvrdia, že o produkcii vedia dosť. OK, určite je to pravda. Každopádne po viacerých vypočutiach “Black Anima” musím skonštatovať, že zase až tak moc sa od predchádzajúcej dosky “Delirium” nezmenilo, iba pribudlo mnoho ďalších a nových zaujímavých detailov, zvukových a elektronických haluštičiek a vychytávočiek. Album môžete počúvať mnoho krát za sebou a vždy tam objavíte nejaké veci, ktoré ste predtým nezachytili, čo je príjemné, no na druhej strane nahrávka trpí tým, že si po jej skončení nepamätáte ani jednu melódiu. Pravdou ale je, že vo vás ako celok zanechá určitý naliehavý pocit. Páči sa mi, ako sa Christina pohrala s vokálmi vo väčšine skladieb, naopak, spevák Andrea je príliš jednotvárny a miestami sa doslova vtiera aj do pasáží, kde ho proste netreba (inak výbornú “Under The Surface” doslova kazí), ale to je už jeho klasika na viacerých posledných albumoch. Veľmi pekne vyšla doomovka “Veneficium”, kde je aj mužský vokál zapracovaný citlivo a vhodne. Inak viacero skladieb je v silnom modernom (až corovom) duchu a v kombinácii s ich gotickým základom to vytvára energetickú a jedinečnú hudobnú nálož. Inak, niekde som čítal názor, že LACUNA COIL sú zrelí na prestávku a Christina Scabbia by mala vydať sólový album. Po vypočutí “Black Anima” sa mi tento názor nezdá byť úplne mimo.
Hodnotenie: 3,9 / 5
