Rozhovory

MICHAEL MONROE: Nikdy som nepatril medzi milovníkov párty večierkov.

Michael Monroe band, 2019, foto:

Pre rock ’n’ rollových pamätníkov nebude meno Michael Monroe žiadnou novinkou. Už v roku 1979 stál na čele fínskej kapely HANOI ROCKS, ktorá stála pri zrode strapatého, nalíčeného a trblietavého rock ’n’ rollu, ktorý zažil obrovský boom v 80-tych rokoch. Nepoužijem spojenie hair metal či glam metal, nakoľko sa sám Michael v nasledovnom rozhovore vyjadril, že sa nikdy necítil byť súčasťou tejto scény. K odkazu tejto kapely sa už v tom období hlásili GUNS N’ ROSES, POISON či SKID ROW. Každopádne, po smrti bubeníka Razzla, ktorú zavinil alkohol v krvi Vinca Neila z MOTLEY CRUE v roku 1984, sa HANOI ROCKS do roka rozpadli a Michael Monroe sa dal na sólovú dráhu. Prvý album “Nights Are So Long” mu vyšiel v roku 1987. Dnes po vyše tridsiatich rokoch mu vychádza deviaty regulárny album “One Man Gang”, medzi ktoré nepočítam albumy, ktoré vydal s obnovenými HANOI ROCKS (v rozmedzí rokov 2002 – 2007) a albumy, ktoré vydal pod hlavičkou DEMOLITION 23 resp. JERUSALEM SLIM. Charakteristickým doplnkom pre Michaelovu hudbu je hra na ústnu harmoniku a saxofón, ktoré sa stali neodmysliteľnou súčasťou jeho tvorby. Úprimne, ťažko sa dnes hľadá kapela z 80-tych rokov, ktorá by v dnešnej dobe produkovala kvalitnejšiu a celkovo zaujímavejšiu hudbu ako v tom období. Michael Monroe takýto zjav rozhodne je.

Ahoj Michael. Bol si pri zrode rock ’n’ rollového štýlu, ktorý sa v 80-tych rokoch zvykol nazývať hair metal. Aké máš na toto obdobie spomienky? Ako je možné, že chlapík z Helsínk ovplyvnil rockovú scénu v Hollywoode na celú dekádu?
No, takto. Na úvod musím povedať, že som sa nikdy necítil byť súčasťou hair metalovej scény. Viem, že mnohí nás tak v tom období označovali. Pre mňa ale bola hair metalová scéna o kapelách, kde pôsobili chlapíci, ktorí ovládali lepšie lak na vlasy ako svoje hudobné nástroje. Mne išlo vždy o hudbu a o to, čo chceme svojimi skladbami vyjadriť. Samozrejme, chceli sme na pódiu vyzerať dobre a zaujať, ale to bolo pre mňa vždy druhoradé. Na tejto scéne bolo aj pár dobrých kapiel, ale väčšina bola o póze a o tom, ako sa dostať na rôzne párty a vybúchať z tej situácie peniaze. Bol to vedľajší efekt úspechu kapiel, ktoré to mysleli vážne. Bolo tu veľa kapiel, ktoré vôbec nepochopili pointu rock ’n’ rollu. Vďaka bohu napríklad za GUNS N’ ROSES, ktorí robili všetko pre svoju hudbu, robili ju po svojom, mali vlastný postoj a názor. Od nich som častokrát počul, že sme ich ovplyvnili. Za takú poklonu som rád, pretože chalani rozumeli tomu, o čom boli HANOI ROCKS. Bolo veľa kapiel, ktoré nemali šťavu a napriek tomu sa stali slávnymi, ale ich zmyslom boli len večierky a hudba bola vedľajšia, niečo, čo museli urobiť, pretože ich do toho tlačili vydavateľstvá, aby na nich zarobili peniaze. Ja som v týchto veciach nevidel až taký zmysel. Je ale samozrejme príjemné, keď niekto v Štátoch povedal, že sme ich nejakými spôsobom ovplyvnili, nech už nás pochopil správne alebo nie. A práve to, že sme z fínskych Helsínk, robí z celého príbehu výnimočnú vec.

Do akej veľkej miery podľa teba v tej dobe ovplyvnili úspech rock ’n’ rollových kapiel drogy a alkohol? Myslím, že sme mohli vyždímať oveľa viac z 80-tych rokov, ak by neboli preplnené drogami. Čo myslíš?
To je ťažké povedať. Faktom je, že som nebol až taký fanúšik večierkov a až s toľkými ľuďmi som sa vtedy nestretával, aby som mal prehľad o tom, koľko drog sa v ktorej kapele bralo. Môžem v tomto hovoriť len za seba. Nikdy by som nikomu neodporučil drogy, pretože viem, že nikomu nemôžu nijak pomôcť. Väčšina ľudí sa potom správa ako idioti. Bola toho plná scéna, pre väčšinu to bol hlavný dôvod, prečo hrali v kapelách a to je hlúpe. Ale je to zaujímavá otázka, ako by tie kapely fungovali bez drog. Možno by tí chalani boli vnímavejší, vyzerali by lepšie a hrali by lepšie. Ale neviem. Bola by aj hudba lepšia? To neviem povedať.

Ako si prežil 90-te roky? Boli plné grungu. Myslím, že si vydal len niekoľko nahrávok a zdá sa mi, že si nebol príliš aktívny. Ako grunge poznamenal tvoju kariéru?
Bol som aktívny, ale nebol som až toľko na očiach. Nemal som šťastie na ľudí, s ktorými som spolupracoval. Myslím, že najlepším albumom, ktorý som vydal v 90-tych rokoch bol “Demolition 23” (vydaný pod názvom kapely DEMOLITION 23, pozn. red.). Pre mňa bola celá záležitosť okolo grungu nepochopiteľná a nepáčilo sa mi na tom nič, názov, móda, hudba… prišlo mi to zbytočné. Stále vznikajú mladé kapely, ktoré chcú žiť z odkazu grunge, majú dlhé brady, vyzerajú a obliekajú sa ako dedkovia. Grunge sa stal slávnym preto, lebo vybehla NIRVANA, čo bola skvelá kapela a veľmi rýchlo sa stala najslávnejšou kapelou na svete. Zrazu každé vydavateľstvo chcelo zarobiť veľa peňazí a tak potrebovali nájsť ďalšiu NIRVANU a tak chrlili viac a viac grungových kapiel a čakali, kto sa chytí. Tak isto aj zabehnutých umelcov tlačili do toho, aby zneli grungovo, aby to mohli čo najlepšie zobchodovať. Nič iné pre nich nemalo význam. A bola to samozrejme hlúposť, pretože vzniklo strašne veľa kapiel, ktoré sa snažili znieť ako NIRVANA, ale nemali šancu, pretože im chýbala autentickosť. Všetci zneli úplne rovnako. Bol to rovnaký vedľajší efekt ako pri hair metalových kapelách o dekádu skôr. História nám ale potvrdzuje, že prežijú len tí, ktorí sa najviac zaujímajú o svoju tvorbu, majú vlastné názory a idú si za svojim cieľom. Akékoľvek masové napodobovanie je krátkodobé a nemá z hudobného hľadiska žiaden význam. Kedysi nebolo žiadne škatuľkovanie. V 60-tych rokoch, v 70-tych či na začiatku 80-tych rokov si každá kapela robila to svoje a bola charakteristická svojim zvukom a štýlom. A hudobníci boli osobnosti. Až neskôr prišli nálapky a kategórie, aby sa podporil marketing a predajnosť. Vtedy sa nemusel nikto schovávať za názov štýlu, ako tomu bolo neskôr, pretože ľudia si ich hudbu kupovali na základe ich mena alebo ich videli hrať niekde na koncerte. Nebolo treba dávať ničomu nálepku – toto je heavy metal, toto je grunge a podobne.V 90-tych rokoch to bolo naozaj šialené, pretože na samotnej hudbe už vôbec nezáležalo. Stačilo napísať, že tá a tá kapela hrá grunge a toto je ich nový album a ľudia to kupovali a ani netušili, či sa im tá hudba bude vôbec páčiť. Z celého biznisu sa vytratila premenná hudby. A odvtedy, dá sa povedať, sa táto situácia nezlepšila. Ľudia sa vo väčšine prípadov riadia škatuľkami a nálepkami.

Ale myslím si, že ty prežívaš v posledných desiatich rokoch celkom úspešné obdobie. Vydávaš dobré albumy, máš aktívnu kapelu, ktorá jazdí na turné. Ako vnímaš svoju dnešnú pozíciu? Si spokojný?
Súhlasím s tebou. Som s poslednými albumami spokojný a myslím, že je to najlepšia muzika, akú som počas mojej kariéry robil. Snažím sa stále zlepšovať. Momentálne mám najlepšiu kapelu v akú človek môže dúfať. Myslím, že nie som v pozícii, kedy by som plakal za starou slávou. Som rád, že nie som v pozícii, kedy by som len nasilu zo seba niečo vytlačil, len aby som mohol ísť na turné a tam hrať maximálne jednu novú skladbu a inak hity z osemdesiatych rokov, aby som prežil. Myslím, že dnes robím lepšie skladby, než tomu bolo v minulosti, pokiaľ hovorím o svojej sólovej kariére. Z minulosti mám rád moje albumy “Not Fakin’ It” (1989) a “Demolition 23” (1994), ale myslím, že posledné tri albumy v rámci nového “One Man Gang” sú moje najsilnejšie. Takže som spokojný s tým, kde v súčasnosti som. Je veľmi dôležité byť sám sebe verný a robiť veci, ktoré ti idú priamo zo srdca. Vtedy to má zmysel. A ak sa dostaví úspech, je to skvelé. Momentálne mám okolo seba nový manažment, nové vydavateľstvo i novú bookingovú agentúru a všetci sú z nového albumu nadšení a verím, že sa nám podarí spoločne s týmto albumom uspieť. Áno, som spokojný s tým, kde dnes som.

Spomenul si nový album “One Man Gang”. Musím ti zaň poďakovať. Je plný energie a melódií. Aby som bol úprimný, presne toto je to, čo som potreboval v tejto stresujúcej dobe počuť. Vychádza päť rokov po predošlom albume “Blackout States”. Kedy si začal s prácami na novom albume a kto bol tvojim hlavným spolupracovníkom na nových skladbách?
Ďakujem ti za tieto slová. Čo sa týka skladieb na novom albume, väčšinu sme mali pripravenú už niekoľko rokov. V roku 2017 sme vydali best of výberovku “The Best”, na ktorej sa objavili aj dovtedy nevydané skladby a aj skladba “Magic Carpet Ride”, ktorá pochádza ešte z roku 1993. Bol som rád, že sa v tejto skladbe objavil aj Slash na gitare, veľmi si to vážim. Každopádne niekedy v tom období sme začali nahrávať aj demá ku skladbám na nový album. Najaktívnejším skladateľom bol tentokrát Rich Jones (gitara). Každý mal možnosť nejakým spôsobom prispieť k novému albumu. Rich Jones aj Steve Conte (gitara) sú naozaj skvelí skladatelia a veľmi mi ich štýl vyhovuje. Píšu tak isto aj texty a je úžasné, že to robia tak, akoby mi videli do hlavy. Doslova mi hovoria zo srdca, takže sa môžem stopercentne postaviť za každé slovo. Je to tak preto, že zdieľame rovnaký pohľad na život. Som rád, že sa zapájajú aj po lyrickej stránke, pretože nie som potom pod takým veľkým tlakom a nemusím všetky texty napísať sám. Takže, Rich bol najaktívnejším skladateľom. Ja som tiež napísal niekoľko skladieb. Ale páčil sa mi štýl, akým Rich pracoval a niektoré svoje skladby som sa rozhodol nakoniec nepoužiť, pretože sa mi tie jeho proste páčili viac. Na niektorých sme pracovali spoločne, niektoré sme spravili každý sám, na niektorých pracovala celá kapela. Myslím, že máme vo vnútri kapely dobrú atmosféru. Považujem sa za nekonfliktného človeka a nie som ten typ, čo vie všetko najlepšie. S novým albumom som veľmi spokojný.

Na albume je viacero pozitívnych skladieb, ale tak isto sú tam aj kúsky s vážnejšou tematikou. Napríklad skladby “Junk Planet” alebo “Low Life in High Places”. Mohol by si mi o týchto skladbách povedať niečo viac?
Áno. “Junk Planet” je skladba od Steva Conteho. Je to skladba s enviromentálnou témou a odráža to, čo všetci v tejto dobe cítime. Keď som videl text, tak som bol nadšený, pretože som potreboval sa vyjadriť aj týmto smerom. Hudobne tá skladba má výborný a jednoduchý rif. Je ťažké vymyslieť dobrý jednoduchý rif. Omnoho ľahšie je vymyslieť komplikovanú vec. Čo sa týka skladby “Low Life in high Places”… Predstav si situáciu, že ti všetci vravia, že hudobný priemysel upadá a že nie sú peniaze pre hudobníkov a budú sa snažiť z teba vydolovať všetku energiu, ktorá ti ešte ostala, aby si stvoril ďalšiu a ďalšiu hudbu za podmienok, ktoré sú pre teba zničujúce. A potom ťa pozvú na firemnú párty, kde tečie šampanské potokom a všade okolo teba je bohatý catering. Budeš sa asi cítiť zvláštne. Asi to vydavateľstvo z niečoho tie honosné párty platí. Ale keď hudobníci nebudú mať peniaze, tak nebude žiadna hudba. Skladba je o tom, že sa určití ľudia správajú k iným ako ku komodite napriek tomu, že sú závislí od ich výkonov a talentu. Ale nechcel by som texty príliš špecifikovať, pretože každý si ich môže interpretovať po svojom a je to tak dobre. Viackrát sa mi stalo, že prišiel za mnou nejaký človek a povedal, že mi ďakuje, lebo skladba tá a tá mu zmenila život, keď počul jej text, tak ho to zasiahlo. Rozpovedal mi, ako ho pochopil a s čím to súviselo a ja som pritom v tom texte mal na mysli niečo úplne iné. Ale vždy reagujem tak, aby boli ľudia spokojní, pretože je pravda, že texty môže každý pochopiť po svojom. Pri “One Man Gang” ma inšpirovala prílišná negativita v súčasnej spoločnosti. Všade vôkol sa na nás valia zlé správy, pretože to je to, čo predáva. A ľudia sú čoraz viac touto negativitou nakazení. Napríklad situácia okolo Berxitu totálne rozhádala celú britskú spoločnosť. Snažím sa fungovať a žiť podľa P.M.A., čo je skratka pre pozitívny duševný prístup (Positive Mental Attitude). Nechcem podliehať negativite a mám na to aj pár trikov. Je ešte nejaká skladba, na ktorú by si sa chcel opýtať? (smiech)

Ale áno. Singel “Last Train To Tokio”, ku ktorému ste natočili aj video…
Áno. Je to taká pocta Japonsku, Tokiu a ľudí, ktorí tam žijú. Vždy som mal k tejto časti Zeme blízko a mali sme tam vždy oddaných a vášnivých fanúšikov, ktorí milujú rock ’n’ roll. Páči sa mi aj ich kultúra, kimoná, majú všade veľa farieb. V podstate ako aj ja, tiež som taký pestrofarebný, ako rozprávková postavička (smiech). Japonsko je tiež jedna z posledných krajín, kde sa vo väčšom merítku predávajú fyzické nosiče. Napriek tomu, že je to tam hektické, ľudia si tam dokážu vychutnávať život a to je veľmi inšpiratívne. Veľmi rád sa tam vraciam.

V jednej zo starších skladieb “Goin’ Down With The Ship” spievaš o rock ’n’ rollovom živote na cestách. Spievaš tam aj o tom, že je to to jediné, čo poznáte ale aj o tom, že musíte opúšťať svojich synov a dcéry. Dá sa vôbec tento muzikantský život skĺbiť s rodinou?
V našej kapele, chalani majú deti. Steve má deti, Sami (basgitara) má dieťa, nás bubeník Karl má tri deti. Ja deti nemám, mám ženu a dve mačky a to mi stačí, to je môj domov. Pre mňa by bolo asi nemysliteľné mať deti, nejde to dokopy s rock ’n’ rollom, pretože si strašne veľa na cestách a nemôžeš sa tak dostatočne o ne postarať. Navyše je to vždy bolestivé odlúčiť sa od detí a ísť preč na niekoľko týždňov alebo mesiacov. Ani ak by mal človek veľa peňazí a mohol by si dovoliť cestovať na turné s celou rodinou, nebolo by to moc dobré. Pretože vyrastať v autobuse na turné, čo je to za detstvo? Myslím, že to nie je zodpovedné. Niektorí dokážu fungovať spôsobom, že majú deti a odchádzajú od nich, ako som už spomínal aj u nás v kapele, ale pre mňa to nie je cesta. Môj život som zasvetil rock ’n’ rollu a som celý život aktívnym hudobníkom na cestách, asi by som nemohol byť takýmto spôsobom zodpovedným rodičom.

Nuž tento životný štýl je naozaj náročný a najmä keď je človek na turné. Ako to vnímaš na turné? V podstate každý deň dve hodiny večer robíš to, čo miluješ, ale po zbytok času si len cestujúci v autobuse. Čo je dôležité, aby si na turné ostal motivovaný, pozitívny a nezošalel?
Ach, áno… Je naozaj ťažké ostať pozitívny a vidieť stále len tú chutnejšiu časť tejto práce. Ale dá sa povedať, že tie večerné hodiny na pódiu nás dokážu natoľko namotivovať, že sme schopní prekonať všetko. Aj keď je cestovanie veľakrát únavné a náročné, najmä keď nemáme hotely. Život v autobuse nie je nič nádherné, skôr naopak. Preto je dôležité byť obklopený dobrými ľuďmi a preto mám v kapele najlepších priateľov, s ktorými dokážem tráviť čas, dlhý čas. To pomáha. Akonáhle sa v celom tíme objaví čo i len jedna osoba, ktorá nie je pozitívne naladená, dokáže postupne znechutiť všetkých naokolo a z turné sa stáva nočná mora.

Na najbližšom európskom turné, ale váš autobus nezablúdi na Slovensko ani do Čiech. Dočkáme sa aj u nás?
V to dúfam! Ak by to bolo celé len na mne, okamžite vyrážam. Závisí to od našej koncertnej agentúry a od našej pozície u vás. Verím ale, že sa k vám s novým albumom dostaneme. Pozdravujem všetkých fanúšikov na Slovensku a v Českej republike!

Tags

Related Articles

Back to top button
Close