Rozhovory

CASTAWAY: Politický systém, ktorý tu máme dnes, nebol nastavený na to, aby niekto niekoho oblboval cez sociálne siete.

Castaway, 2019, foto: Roman Piška

Bratislavská skupina CASTAWAY započala svoju púť v roku 2004 a už o dva roky neskôr sa páni prezentovali albumom „Over The Drowning Water“, ktorý ich odprezentoval ako viac-menej power metalovú kapelu s progresívnym nádychom. Postupom času sa tých progresívnych prvkov do hudby CASTAWAY vkradlo viac a druhý album „Choices and Patterns“, ktorý vydali o sedem (!) rokov neskôr s už niesol v progrockovom duchu. A keďže uplynulo ďalších sedem rokov, kapela prichádza na scénu s tretím a výborným albumom „Before We Drown“, ktorý je určitým návratom k power metalovejšiemu zvuku s progrockovým korením. Práve pri tejto príležitosti som sa rozprával s klávesákom a jedným zo skladateľov Andrejom Kutišom.

Koncom minulého roka vám vyšiel nový album „Before We Drown“. Musím povedať, že ma najviac prekvapilo, že súčasťou kapely už nie je Matúš Hanus. Práve vás dvoch som mal zafixovaných ako takú skladateľskú dvojičku, ktorá ťahala CASTAWAY. Kedy vlastne Matúš z kapely odišiel a kto bol tentokrát tým ťahúňom pri tvorbe nového materiálu?
Matúš odchádzal z kapely tak postupne. Ale nemám mu to nijako za zlé, ani to nijako dramaticky nevnímam. Každý, kto sa venuje kapele na našej úrovni, v určitom momente začne vyvažovať to, čo mu tá kapela dáva a to, o čo ho oberá. A svojho času to Matúš vyhodnotil tak, že sa venoval len rodine a kapelu nechal tak, čo je úplne legitímne. Paradoxne som teraz s ním v kontakte častejšie, než keď sme boli v kapele, keďže máme deti v podobnom veku (smiech). Pravdupovediac, myslel som si, že keď sme s Peťom Bulíkom (druhým gitaristom) začali pracovať na nových skladbách, tak sa Matúš k nám pripojí, ale nestalo sa tak a napriek tomu tie nové skladby vznikali a pribúdali. Potom sme do kapely zobrali basgitaristu Zoltána Darabana, ktorý sa tiež aktívne zapojil do tvorby a nakoniec začal vyťahovať nové skladby aj spevák Mayo Petranin. Takže sme zistili, že sme pomerne dosť plodní aj bez Matúša, samozrejme nedokázali sme ho nahradiť, ale začali sme proste fungovať trochu inak. Má ale u nás vždy Dvere otvorené, vlastne aj preto sme neriešili druhého gitaristu.

Ako by si to z tvojho pohľadu porovnal s minulosťou po hudobnej stránke? Mám pocit, že ste sa aspoň čiastočne vrátili k razantnejšej hudbe…
Určitý návrat k metalovejšiemu vyzneniu alebo až k power metalu, ktorý sme robili n prvom albume je zrejmý, ale urobili sme to bez toho, aby sme popreli to, čo sme robili na našom druhom albume, ktorý bol vic do progresu a do hard rocku. Ten druhý album bol, možno až tak trochu nefér voči ostatným, taký projekt mňa, Matúša a Peťa Bulíka z pohľadu skladateľského a aranžérskeho. Keď sme si teda povedali, že ideme robiť ďalšiu hudbu, tak sme sa dohodli, že to budú skladby, za ktorými si budú všetci stáť a pod ktoré sa radi podpíšu. A tak je to mix power a heavy metalu s rôznymi progresívnymi odbočkami.

Castaway – The Last Day (Before We Drown)

Do akej miery ešte u vás existuje akási túžba presadiť sa. Predsa len, tvoriť kvalitné skladby a nahrať kvalitný album je jedna vec, druhá vec je snažiť sa presadiť a posunúť sa na nejakú profi úroveň. Je to niečo, čo je pre vás vo svojich rokoch ešte nejaká méta?
Samozrejme, tak ako som hovoril o tom vyvažovaní. Tak ako keď Matúš odchádzal, tak proste zvažoval, či sa bude venovať rodine alebo míňať peniaze na svoju hudobnú tvorbu, pretože je každému jasné, že tu hovoríme o jasnej finančnej strate. Ja osobne beriem písanie textov a tvorbu hudby ako psychohygienu. Niekto chodí na ryby, niekto maľuje obrazy, mne vyhovuje táto forma sebavyjadrenia. Takže pre mňa je to povedzme veľmi dôležitý koníček, pri ktorom sa navyše stretávam s ľuďmi, s ktorými si mám čo povedať. Na druhej strane, keď sa niečomu venujeme tri či štyri roky a pracujeme na skladbách, nechceme to len zavrieť do šuflíku. Pokiaľ máme možnosti, ako túto našu snahu prezentovať ďalej, tak to radi urobíme. Ale samozrejme, že sme už vo veku, kedy neočakávame svetové turné s BLIND GUARDIAN.

Album „Before We Drown“ ste si vlastne vydali sami. Skúšali ste aj niekoho osloviť alebo ste od začiatku do toho išli s tým, že si to vydáte sami?
V podstate nás ani nenapadlo pred tým, než by sme mali nahrávku v ruke, niekoho kontaktovať. Pretože si myslím, že tie veľké vydavateľstvá, ktoré by mali význam, sú viac-menej zabité a pri tých malých si myslím, že v dnešnej dobe, so všetkými možnosťami sociálnych sietí a streamovacích služieb si kapela dokáže zabezpečiť sama všetko, čo potrebuje. Možno to nie je pravda, sám teraz vidím, že keď mám posielať CDčka niekam na recenzie, tak to všetko vyžaduje nejaký čas, ale na druhej strane, máme všetko pod kontrolou. Samozrejme, pokiaľ by sa našlo vydavateľstvo, ktoré by bolo schopné to posunúť niekam ďalej, tak sme pripravení sa dohodnúť a znovu nahrávku vydať.

V dnešnej dobe ale nahratie albumu a jeho mastering nie je úplne lacný špás, najmä keď sa bavíme o tom, že človek to che urobiť poriadne. Ako to bolo vo vašom prípade?
Možno ťa prekvapím, ale tento album nás vyšiel najmenej zo všetkých. Podarilo sa to aj preto, že veľa vecí sme si nahrávali v domácich štúdiách a takisto Adam Mičiniec, ktorý bol takým producentom tohto albumu a aj ho mixoval, je akoby členom kapely, takže k niektorým veciam pristupoval z pozície zúčastneného na tvorivom procese. Niečo sme nahrávali aj u Rolanda Grapowa, čo nás teda stálo nejaké euro a potom samozrejme mastering. Ale celkovo sme boli podľa mňa lepšie pripravení, pretože ku každej skladbe sme mali porobené detailné demá, takže pri nahrávaní sme už presne vedeli, čo ideme robiť. Čo sa týka masteringu, v minulosti som ho dosť podceňoval. Vždy som si hovoril, že načo si to dávať mastrovať niekde v zahraničí, keď ten istý program má aj niekto tu v Bratislave. Ale samozrejme som sa mýlil, tak ako mnoho krát a ten mastering dokáže tú nahrávku totálne nakopnúť. Pôvodne sme boli dohodnutí s Jacobom Hansenom, ale keďže sme si už v určitý čas dali deadline, do ktorého chceme mať veci fakt hotové, tak sme napokon kvôli jeho vyťaženosti museli narýchlo hľadať inú možnosť. Práve cez Adama Mičinca sme sa dostali k ľuďom zo štúdia Fascination Street, ktoré patrí Jensovi Bogrenovi a má pod sebou nejakých ľudí. Dohodli sme sa na nejakej kompromisnej cene a urobili to perfektne a mali profesionálny prístup.

Spomínal si, že tvorba hudby a aj písanie textov je pre teba určitou psychohygienou. Zaujímalo by ma, akým témam sa na novom albume venujete a kto sa ešte okrem teba podieľal na lyrickej stránke piesní.
Dlho som písal texty výhradne ja. Ale pravdupovediac, čím som starší, tým mi to príde ťažšie, pretože nemám v textoch rád banality, klišeovité frázy alebo slogany. Chcem sa tomu vyhýbať a preto je pre mňa ťažšie napísať text, za ktorým by som si stál. Takže z tohto hľadiska som rád, že sa pridali aj ostatní. Mayo si spravil text do dvoch skladieb, takisto Zoltán si otextoval skladbu, ktorú priniesol. Je to dobré aj z hľadiska pestrosti tém, ktorými sa na albume zaoberáme a „jazyka“, ktorým sú skladby napísané. Ja pokračujem v témach, ktorým som sa venoval aj v minulosti, ktoré vychádzajú z osobných pohnútok, ale snažia sa byť zovšeobecňujúce, aby sa s nimi mohli stotožniť aj ostatní a taktiež témach, ktoré sú skôr psychologicko-sociálne. Máme tam skladbu, ktorá sa zaoberá dezinformáciami a manipuláciou a je v podstate o tom, ako spoločnosť stráca schopnosť interpretovať fakty, ktoré vníma z médií. Máme tam aj intímnejšie témy. Sám som si uvedomil, že veľa píšem o čase, starnutí o prichádzajúcom konci (pousmiatie). Je tam skladba „In Labyrinths“, ktorá je napríklad o tom, ako by som vnímal samého seba pred dvadsiatimi rokmi, čo by som mal s tým človekom spoločné, keby som ho dnes stretol, o tom, akí sme vlastne odlišní od seba samých spred dvadsiatich rokov. Vždy boli tie texty skôr také melancholicko depresívne, ale vždy som sa tiež snažil tam vložiť nejaké svetielko, za ktorým by sa dalo ísť.

Ako by si zhodnotil vplyv sociálnych sietí na fungovanie kapiel a do akej miery tieto siete ovplyvňujú aj naše osobné životy?
Z toho hudobného hľadiska je to samozrejme nevyhnutné. Ak mám pravdu povedať, ja nie som moc človek sociálnych sietí a som rád, že máme Zoltána, ktorý v tom pláve úplne bezchybne. Je to ale taká dvojsečná zbraň, pretože všetko je o peniazoch. Kapele to pomôže sa zviditeľniť, ak si zaplatí, na druhej strane, ak by niekto dnes nahral nejaký zásadný hudobný počin, ako bol napríklad „Dark Side Of The Moon“ a nemal by peniaze na propagáciu na sociálnych sieťach, nikdy by sa o tom nikto nedozvedel. Tá kvalita hudby akoby ustupovala tej propagačnej sile kapely. Navyše je to všetko dosť skreslené, lebo vieme, že lajky na facebooku sa dajú kúpiť, taktiež videnia na YouTube sa dajú kúpiť. Takže kapely, ktoré s tým vedia pracovať a majú finančné zdroje, tak sa môžu naozaj zviditeľniť. Otázka je, ako to potom zodpovedá realite. Keď má niekto povedzme pol milióna videní videoklipu a spraví klubový koncert, kde príde tridsať ľudí, tak to asi tiež nie je cesta. No a čo sa týka tej všeobecnejšej otázky, tak sami o tom píšeme v textoch. Na jednej strane je skvelé, že všetci môžeme byť stále v reálnom čase v spojení, môžeme mať po ruke všetky informácie, na druhej strane tu máme negatívne dopady, ktoré sa dostávajú až do konfliktu s tým, ako doteraz fungovala spoločnosť. A politický systém, ktorý tu máme dnes jednoducho nebol nastavený na to, aby niekto niekoho oblboval cez sociálne siete.

Vnímaš to až ako hrozbu pre demokraciu?
(pousmiatie) To je taký patetický výraz. Ale vnímam to ako hrozbu pre zriadenie, ktoré na to nie je pripravené. Samozrejme, že tie informačné technológie sa vyvíjajú oveľa oveľa rýchlejšie ako nejaké ústavné zriadenia jednotlivých krajín. Máme na albume jednu skladbu „Seeing Man“, ktorý je o tom, ako ľudí zblbla televízia. Tým sa seriózne zaoberal začiatkom 90-tych rokov jeden taliansky filozof a politológ, ktorý povedal, že ľudia už nie sú smi schopní rozmýšľať o realite a iba pasívne prijímajú to, čo vidia v televízii. Keby ten filozof žil dnes, tak neviem, čo by povedal o internete. Tá oblbovacia schopnosť médií s proste niekoľko krát znásobila. Ako by povedal klasik: „Ľudia otupievajú stále viac a viac.“

Keď kapela vydá nový album, očakáva sa, že ho aj nejak koncertne podporí. Chystáte nejaké častejšie koncertovanie?
My sme boli vždy známi ako málo koncertná kapela. Ak sa bude dať, bol by som rád, keby sa to aspoň trochu zmenilo. Pracujeme na tom, ale z časového hľadiska nemôžeme hrať všade. Napríklad Peťo Bulík sa hudbou živí, takže v podstate každý koncert CASTAWAY je pre neho strata, lebo musí vypustiť niečo iné a aj ostatní chalani sú dosť zaneprázdnení. Snažíme sa nájsť termíny a určite by sme sa radi v priebehu tohto roka, prípadne začiatkom toho budúceho, ukázali na čo najviac miestach na Slovensku. Máme nejaké rozrobené veci aj v Čechách, náš basgitarista dlho žil vo Švajčiarsku, takže riešime niečo aj tam. Dúfam, že toho bude čo najviac.

Tags

Related Articles

Back to top button
Close