Rozhovor vznikol 28.11.2019 pre magazín Rock Hard č. 55.
Charlotte Wessels je speváčkou, spoluautorkou hudby a čiastočne aj manažérkou holandskej kapely DELAIN, ktorú založila v roku 2002 spolu s Martjinom Westerholtom, odídeným klávesákom z WITHIN TEMPTATION. Je veľmi sympatické, že sa kapela od začiatku snažila zbaviť sa tohto prepojenia a postupom času sa jej to stále viac darí. Kapele vyjde vo februári už šiesty radový album “Apocalypse & Chill”, ktorý si viac predstavíme v rozhovore v budúcom čísle. Na teraz som si dohodol rozhovor so Charlotte, ktorý prebehol počas mníchovskej zastávky ich nedávneho európskeho turné.
Ahoj Charlotte, poskytuješ rada rozhovory? Máš rada túto časť svojej práce?
(smiech) Mám to celkom rada, najmä v období, keď nám vychádza nový album, pretože vtedy dostávam od ľudí aj prvú spätnú väzbu na našu prácu.
Momentálne ste na turné. Koncerty sú samozrejme vždy tým top momentom dňa. Ako sa ale vyrovnávaš so všetkým ostatným, čo s turné súvisí? Nie je to po pár dňoch už únavná rutina?
Áno, samozrejme, je tu už rutina. Niekedy sa vyslovene počas dňa nudím. Všetko sa ale sústreďuje práve na tie večerné koncerty, takže aj keď mám počas dňa hluché chvíle, snažím sa ich využiť tak, že odpočívam, snažím sa uľaviť hlasivkám tak, aby som bola stopercentne pripravená na večer. Som s tým ale zmierená, nevadí mi, že život na turné je v podstate vždy len o večernom koncerte a s tým spojenými vecami.
Začiatkom roka 2019 ste hrali na slávnej plavbe 70000 Tons of Metal. Ako ste si to užili? Vystupovali ste vtedy všetci v červenom, malo to nejaký konkrétny význam?
Áno, bolo to v čase, keď sme vydávali naše EP “Hunter’s Moon”. To sa pôvodne malo volať “Blood Moon”, preto aj naša pódiová prezentácia v tom čase bola inšpirovaná červenou farbou. Nebolo v tom nič viac. Čo sa týka samotného festivalu je to úžasný zážitok. Boli sme tam už viac krát a vždy sme si to užívali, je to v podstate taká malá dovolenka, či už pre kapely alebo pre fanúšikov.
Nie je táto plavba tak trochu v rozpore s tým, odkiaľ metalová hudba vzišla? Je takýto high-society festival vhodný pre metalovú hudbu?
Dá sa na to pozrieť z rôznych pohľadov samozrejme. Pokiaľ by sme tu mali len takýto druh festivalov, bolo by to žalostné, pretože, ako si naznačil, užívala by si len elita a bolo by to podľa mňa zničujúce pre celý žáner. Metalová hudba je ale dnes už rozšírená do všetkých vrstiev spoločnosti. Našťastie existuje aj mnoho iných možností, od menších, cez veľké festivaly až po napríklad takéto plavby. Takže ľudia si môžu vybrať aj podľa toho, koľko peňazí si môžu dovoliť utratiť na festival. Podľa mňa je skvelé, že tu sú všetky takéto možnosti, vrátane takejto povedzme luxusnej.
S tým sa dá súhlasiť. Poďme k vašej hudbe. Vo februári vydávate nový album “Apocalypse & Chill”. Bola tvorba tohto albumu v niečom iná v porovnaní s predošlými nahrávkami?
Veľa vecí bola podobná, napríklad v tom, že väčšinu skladieb sme napísali v trojici, v ktorej ma dopĺňajú Martijn Westerholt a Guus Eikens. Myslím, že sme veľmi tvorivý a produktívny trojuholník (smiech). Takisto sa produkcie albumu opäť zhostil Martjin. Takže takéto základné veci boli v podstate rovnaké ako naposledy, pretože nám to vyhovuje a fungujeme skvele. Čo bolo odlišné, bol väčší prínos našej gitaristky Marel Bechtold, ktorá viac zasahovala do arnžmánov skladieb a dokonca napísala jednu inštrumentálnu pieseň. Je to skvelé, vždy je dobré, pokiaľ aj ostatní členovia kapely majú pocit, že prispeli nejakým spôsobom k celkovému výsledku.
Podľa toho, že ste z albumu vypustili už dva single a aj vo forme videoklipov usudzujem, že je album pripravený už niekoľko mesiacov. Nebolo lepšie vydať album napríklad pred Vianocami?
Ach. No, toto je veľmi dobrá pripomienka. Je to niekedy frustrujúce. Ale veci fungujú tak, že pokiaľ chceš vydať album vo februári, musíš dodať master a všetky podklady niekedy v októbri. A tak tomu bolo aj s našim albumom. Vydavateľstvo totiž potrebuje určitý čas na to, aby album vyrobili, aby pripravili marketingový plán, jednoducho všetko, aby vydanie albumu bolo podporené tak, ako má byť. A to si vyžaduje veľa práce a teda aj času. Ale rozprávala som sa s niekoľkými ľuďmi z marketingu a mnohí sa zhodli na tom, že nie je veľmi dobré vydávať nový album okolo Vianoc, pretože ľudia majú úplne iné starosti a všetko, čo sa vydá v decembri sa automaticky tak nejak posúva na január. Myslím si a dúfam, že február bude ideálny pre vydanie “Apocalypse & Chill”.
Video ku skladbe “Bruning Bridges” je tak trochu smutné. V podstate ako dnešný svet. Ako sa počas rokov zmenili témy, ktorými sa zaoberáš v textoch piesní? Ktoré témy sú pre teba dnes najdôležitejšie?
Keď som prišla do kapely, bola som v podstate veľmi mladá a keď som začala písať texty pre DELAIN, boli viac menej postavené na mojich pocitoch voči svetu, na problémoch, ktoré som mala sama so sebou, proste veci, ktoré rieši šestnásťročný človek. Myslím, že ako roky plynuli, tak sa moje pocity začali viac sústrediť na vonkajší svet, vnímala som viac, čo sa deje okolo mňa, čo sa deje v spoločnosti, vnímala som viac veci, ktoré sa dejú s ekológiou a podobne. Takže celková perspektíva textov sa rozšírila. Nikdy som vo svojich textoch nechcela kázať, ale proste viac sa zaoberám tým, čo sa v spoločnosti deje a čo ju trápi. A to sa samozrejme týka aj nového albumu.
Zaujímalo by ma, či nie sú pre teba pri vytváraní vokálnych liniek mantinely gotického alebo symfonického metalu priúzke. Necítiš potrebu ulietať aj do iných sfér?
Práveže si myslím, že je to žáner, v ktorom si môžem dovoliť naozaj veľa vecí a môžem pracovať s hlasom rôznym smerom. Študovala som AVTS, čo znamená štúdium všetkých druhov spievania, takže som prešla popovým spevom, operným spevom, hovoreným slovom, naozaj rôznymi lekciami. A práve že si myslím, že v tomto žánre dokážem využiť naozaj širokú škálu toho, čo som sa naučila. Naozaj si nemyslím, že spevácky je tento žáner limitujúci. Prečo ťa napadlo, že by tomu tak mohlo byť?
Možno to súvisí tak trochu aj s tým, že posledné albumy mnohých kapiel v tomto žánri na mňa pôsobia veľmi stagnujúco a nič nové sa na nich nedeje, prípadne smerujú viac k pop music (napríklad v prípade WITHIN TEMPTATION)…
Možno je to spojené skôr so samotnou tvorbou skladieb, než so spievaním ako takým. Nechápala som kam smeruješ, ale teraz už viem. Myslím si, že je teraz trochu trend posúvať sa do iných sfér a hľadať nejaké nové možnosti. Niektoré kapely skĺznu do popovejších vôd, iné skôr k modernejšiemu metalu. Každopádne, pokiaľ si dokážu zachovať svoju identitu a robia veci tak, aby nestratili tvár, je to v poriadku. Samozrejme, niektorým sa to podarí, iným nie. Takže v prípade takýchto odklonov, môže byť naozaj výzva udržať aj vokálne linky na úrovni, ktorá sa očakáva, pretože nie všetci zvládajú takéto hudobné odklony. Ale je dôležité príjmať nové výzvy, pretože len to nás udrží vo vývoji.
Bolo by pre teba zaujímavé, venovať sa niečomu úplne odlišnému, napríklad jazzu alebo nejakej alternatíve?
Svojho času som si “užila” toho dosť, pretože som musela (smiech). Nie som veľký fanúšik jazzovej hudby. Mám rada pop music, mám rada operu, takisto muzikály. Je veľa žánrov, ktoré rada objavujem a môžu ma ovplyvniť a môžu mi rozšíriť moje obzory. Ale jazz to nie je (smiech). Napríklad teraz sme na turné s ARKONA a to ma inšpirovalo k tomu, aby som si opäť popočúvala nejaké folkové záležitosti.
OK, zmeňme teda tému. Celkom často meníš farbu svojich vlasov. Takisto aj tvoja koncertná garderóba je rôznorodá. Majú tieto zmeny vždy nejaký význam, alebo je to len otázka tvojej nálady?
Áno, je to o tom, ako sa cítim. Teraz som mala svetlé vlasy, ale bolo trochu otravné si ich stále dofarbovať, tak pôjdu opäť na tmavo (smiech). Dôležité je, aby som sa cítila dobre. Takisto je to s oblečením. Tak ako sa človek oblieka aj v živote a nenosí stále len jedny šaty, tak je to aj s mojimi koncertnými odevmi. Oblečiem si proste to, na čom mám zrovna náladu.
Takže nesúvisí to povedzme s nejakou postavou, ktorú by si mala predstavovať v rámci tém na jednotlivých albumoch?
Hm, áno. Niekedy pri fotení alebo pri natáčaní videoklipu sa prepožičiam nejakej postave. Napríklad, keď sme natáčali klip k skladbe “Masters Of Destiny” na Islande, chcela som takú poriadne romantickú, zasnenú vizáž trochu v duchu ľadovej kráľovnej, takže som šla na predlžovanie vlasov. Normálne to neznášam, lebo je to hrozne zdĺhavé (smiech), ale pre tento prípad som to tak cítila. Takže, áno, pri fotení alebo videoklipoch to ide, ale nedá sa byť v pozícii nejakej postavy počas celého turné. To by som ani nechcela. Na druhej strane, niekedy je v tom z mojej strany aj trochu rebélie. Keď som si vyholila časti hlavy, tak to bolo po tom, ako mi manažérka vravela, že by som mala pri fotení odhaliť viac pokožky. Tak som si povedala: “Ach jaj, tá chce odo mňa aby to bolo sexistické.” Tak som si vyholila časti hlavy, aby tam mala viac pokožky (smiech).
Áno, viem, že nemáš rada príliš sexistické vystupovanie a takisto ani nálepku Female Fronted Metal.
V prvom rade, nemám rada nálepku Female Fronted Metal, pretože to nie je to charakteristika kapely na základe jej hudby, ale na základe toho, čo mám medzi nohami. Napríklad je mnoho kapiel, kde spievajú chlapi a hrajú podobnú hudbu ako DELAIN a v ich prípade dostanú označenie napríklad Symphonic Metal, čo je podľa mňa lepšie a jednoznačnejšie to popisuje hudbu, ktorú tá kapela produkuje.
Nemyslím si, že nálepka Female Fronted Metal je sexistická, ale nie je príliš spravodlivá voči ostatným členom kapely a hudbe samotnej.
Pociťovali ste ako kapela niekedy nejakú nevýhodu, ktorá vyplývala z toho, že si žena? Alebo naopak, myslíš, že vám to v niečom pomohlo?
Takto, často si ľudia povedia (či už pri festivaloch alebo aj pri magazínoch a podobne): “Nemáme tu už príliš veľa kapiel so speváčkou?” Nepovedia si: “Nemáme tu už veľa kapiel?” Niekedy mám pocit, že ľudia automaticky prehliadajú fakt, že som takisto autorkou hudby a nielen v DELAIN, mám aj vedľajší projekt PHANTASMA. Častokrát sa automaticky kredity za hudbu ako takú pripisujú ostatným ľuďom v kapele, mužom. Či je to zlé pre kapelu? To neviem. Je to ale zlé pre mňa? Rozhodne ano. Takže, tak ako si sa aj ty pýtal na moje vlasy, alebo na moje šaty, za to automaticky dostávam od ľudí uznanie, ale nikoho ani nenapadne, dať mi uznanie za moje príspevky v našej hudbe, za veľký podiel na manažmente našej kapely, tie automaticky dostávajú muži v kapele. Súčasne ale musia byť v určitých momentoch aj trochu frustrovaní, pretože keď sa stretneme s fanúšikmi, každý chce mať fotku s frontmanom (smiech). Takže to je zase ich nevýhoda. Myslím si, že takýto sexistický systém nefunguje a nevyhovuje v konečnom dôsledku nikomu. A tak ako som už spomínala, veľakrát ľudia z manažmentu alebo z vydavateľstva majú nápady, aby som sa viac odhalila, alebo ma neskutočne retušujú vo Photoshope, takisto dostávam prehnanú starostlivosť pri líčení. Ani by ich nenapadlo to robiť, keby som bola chlap. A takéto veci sa mi dejú stále a to je frustrujúce. Ale pýtal si sa aj na to, či nám to pomohlo. Hm, neviem, možno je to pre niektorých fanúšikov viac príťažlivé. Nevadí mi, keď v prvom rade sledujú ľudia mňa, samozrejme pokiaľ to neprekročí isté hranice. Ale to je rovnaká situácia aj pri kapelách, kde spievajú príťažliví muži. Myslím, že je to skoro rovnaká situácia. Vezmi si kapelu ako HIM. Oni používali sexepíl ich speváka rovnakým spôsobom, ako ho používajú niektoré kapely so speváčkami. A keď sa pozriem na seba, nemyslím si, že používam svoju ženskosť takýmto spôsobom. V skutočnosti pociťujem čím ďalej, tým viac averziu voči takýmto explóziám ženskosti.
Na záver sa opýtam, na sociálne siete a médiá. Viem, že si pomerne aktívna na týchto sieťach. Do akej, podľa teba, tieto veci zasahujú a ovplyvňujú naše životy?
Myslím si, že až príliš. Pre ľudí by malo byť dôležitejšie vedieť, čo chcú v živote dosiahnuť, na čo sa chcú zamerať a ísť za tým. Sociálne siete nás v tomto dosť odpútavajú od podstaty našich životov. Samozrejme, nedá sa pred tým úplne schovať, ale dajú sa tieto veci používať aj tak, aby nám pomáhali v tom, čo chceme vo svojom živote dosiahnuť. Často krát ma napadajú rôzne melódie a témy pre naše piesne, keď varím, keď som na prechádzke alebo sa sprchujem, ale nikdy nie pri tom, ako browsujem na internete alebo na Facebooku či Instagrame. Veľa ľudí tieto siete využíva bezmyšlienkovite a je to nehorázne plytvanie časom. Instagram mám ale rada, pretože milujem fotografie a umelecké diela. Sledujem mnoho fantastických umelcov a dizajnérov. A samozrejme hudobníkov. Baví ma to, rada tiež postujem svoje fotografie, ale dala som si pre rok 2020 predsavzatie, že budem na telefóne tráviť menej času. Viem, že to znie ako klišé, ale je to tak. Rozhodla som sa, že namiesto dívania sa na vytunované perfektné fotky ľudí, ktoré nemajú s realitou takmer nič spoločné, budem radšej premýšľať a možno sa niekedy aj trochu nudiť, než by som mala neustále moju myseľ kŕmiť tonami nedôležitých informácii.
