AGATHODAIMON pre mňa znamenajú kapelu zlatých deväťdesiatych. Bolo to také obdobie, kde black metal zažíval neskutočný progres a množstvo kvalitných kapiel a nahrávok, ale aj balastu. AGATHODAIMON boli tak niekde v strede. Neboli nejaké topky, ale nemožno ich ani haniť. Poznám ich najmä z nahrávky „Blacken The Angel“, ktorá dnes je už skôr priemernou nahrávkou, ale na tú dobu to bolo celkom fajn. Dlhšie som o nich nepočul, alebo lepšie povedané, nejako som s nimi neprišiel do kontaktu, a tak teraz, pri príležitosti vydania „The Seven“, som zvedavý ako znejú dnes. Oni sa vlastne aj dosť odmlčali, posledný zásek v diskografii bol pred deviatimi rokmi, tak sa dá hovoriť o takom malom comebacku. „Novinka ale aj prekvapila. Niežeby teraz prišli s trhákom a black metalom prvej ligy, ale album má niečo do seba. Hneď prvá skladba veľmi prekvapila. „La Haime“ je slušný hymnus, kde jeho sila je vystavaná na čistom epickom vokálu. Podobne je to napríklad na slušne mocnej „Wolf Within“, kde tie hymnické okamihy mi troška znejú primordialovsky, čo vyznieva relatívne sympaticky. Toto je veľká devíza albumu, spevne čisté plochy a epické momenty, ostatné je skôr klasický melodický black metal s nadpriemerným zvukom. Nemôžem povedať, že by ma album prekvapil, či zaskočil. Je to príjemne natočená oddychovka, ale niektoré chvíle a najmä prvá skladba ma zaujali. Taký pekné zaspomínanie na jednu z kapiel zlatých deväťdesiatych.
PIŠTÍK, hodnotenie: 3,5/5
