Už dávno tvrdím, že ak neočakávate nič, tak nebudete sklamaní. No, v prípade tejto švédskej nesmrteľnej hydry som sa mýlil. Posledný počin z roku 2016 „The Violent Sleep of Reason“ mi narobil vrásky na čele a to túto kapelu počúvam od ich prvého albumu „Contradictions Collapse“ z roku 1991. Znie to ako z praveku však? Už vtedy boli iní, ale to je história. Vrátim sa ku predposlednému albumu. Bolo cítiť, že hudba je v určitých momentoch prístupnejšia, ale na druhej strane zamotaná tak, že mi trvalo mesiac intenzívneho počúvania, kým sa mi ich pevnosť otvorila a ja som si mohol vychutnať dielo dokonale. Preto tá prvá veta. A ešte názov novinky „Nemenní“. Hlava hovorila: nepúšťaj si to budeš sklamaný, ale srdce sa pýtalo? „Naozaj im už neveríš?“ Tak som skúsil a dobre som urobil. Názov albumu „Immutable“ dokonale vystihuje to, že z toho, čo dosiahli, nikdy neustúpia a vždy budú nemenní aj v tom, že idú ďalej aj za hranice. Do vesmíru, kde sa zatiaľ akákoľvek možno lepšia, možno slávnejšia a bohatšia kapela ešte nikdy neobjavila. Nemusia hrať na Antarktíde, aby boli zaujímaví. Stačí, že sú svoji a nemenní. Dámy a páni, prichádza stredný prúd progresie a djentu. Pre tých, čo kapelu poznajú, prichádza raj na zemi a pre tých, čo počujú týchto chlapcov po prvýkrát, zaručené bolenie hlavy. Úvodné kladivové údery rytmiky, riffov a šialená vyhrávka to je to, čo poznáme. Potom však prichádza so šepotom spevák Jensa Kidman a to je novinka, ktorá skladbu ochladzuje na -30 a robí ju hororovou. Singel „The Abysmal Eye“, s krásnym videoklipom, je perlou nahrávky a vďaka kombinácii riffu a bicích sa stáva hitom č. 1. „Ďalším kúskom, ktorý sa vymyká, je „Phantoms“. Má divnú štruktúru a stavbu, ktorá je dosť netypická. Akoby niekto prevrátil a pokrútil nu – metalovú skladbu a hodil ju pod lis. Ak stále čakáte na tú správnu skladbu, tak prichádza ťažkotonážna kráľovná „ Ligature Marks“. Čo by dali bratia z PANTERA za to, aby ju mohli počuť… Po nej prichádza vrchol albumu „They Move Below“. Začína netypicky ambientne. Je to naozaj šok. J Po nej prichádza traktorový riff sprevádzaný známymi vyhrávkami, ktoré sa prepletajú skladbou ako hady. Najväčšou devízou piesne je jej čisto inštrumentálna podoba, nepokoj a akási jemnosť a tajomnosť. Ďalším netypickým songom je „Black Cathedral“. Kratučká vec nasiaknutá black metalovým gitarovým smradom. Taký manifest bez spevu. Po uspávajúcich ťažkotonážnych „I am That Thirst“ a „The Faultless“ prichádza oživenie v podobe „Armies Of The Preposterous“a bicie plačú. „Záverečná „Past Sense“ je ako po búrke. Tichúčko plynie, ako obraz bojiska tesne po bitke. Ako keď opúšťate údolie plné starých vrakov. Na parádu. Nakoniec len toľko. Tento opus mi vrátil chuť znovu týchto šialencov počúvať a čuduj sa svete, celý čas ma neviem síce ako a prečo upokojoval.:)
MAREK HABDÁK, hodnotenie: 5/5
