Šiesty album talianskych drsňákov DESTRAGE je oproti poslednému „The Chosen One“ úplne inou kávou. Sčasti za to môže nútená pandemická odluka a určite zavážila chuť posúvať hranice toho, čo doteraz dokázali. A poviem vám rovno, že hudba ktorú doteraz produkovali ani náhodou neznela tuctovo. Nehrali typický metalcore so svojimi ošúchanými postupmi. No, teraz vstúpili do úplne novej rieky a je otázne, ako to ustoja. Zvukovo je to v poriadku a hudobne? Už úvodná „Commercial Break that Last Forever“ sľubuje odklon v skladaní. Neboja sa skĺbiť prístupnejšiu melodiku s nervnými bicími a psycho riffmi, dosť podobnými THE DILLINGER ESCAPE PLAN. Druhá „Everything Sucks and I Think Iˈam a Big par…“ to len potvrdzuje. V tejto skladbe ma zaujal vokál, aký predvádza Paolo Colavolpe. Normálne som si musel prečítať ich profil, aby som uveril, že to nespieva žena. Ale zapasovalo to tam. „Venice Has Sunk“ je ďalší skok inam. Zo skladby cítiť starý CYNIC. Tým pádom sa dostávame k jazzu. V ich vraj najväčšom hite „Italian Boi“ už otvorene pracujú s elektronikou a akoby to už ani nebolo DESTRAGE. No zaujímavé a rádiové. Aby tým šokom nebolo koniec, tak pridali za V3S šialenosti a v „Privater Party“ si privzali k tomu „Blázna“, menom Devin Townsend. Sám uznávam, že je to pecka. …a môže chýbať „slaďáčik?“ …nemôže. „Is It Still Today“. Na záver „Vasoline“ cover od STONE TEMPLE PILOTS. Nestačí vám a nemáte z toho guľáš? Posledná „Everything Suck Less“ je čistý THE BEATLES, znásilnený elektronikou. Všetko sa to super počúva, je to technické, „nervné“, napäté, potom uvoľnené a dokonale zvládnuté. Ale už to nie sú oni. Stratila sa ich identita. Uvidíme, ako obstoja pred fanúšikmi.
MAREK DEVILMAN HABDÁK, hodnotenie : 3,7/5
