SONATA ARCTICA a jej akustické dobrodružstvo

Pred pár rokmi ste vo Fínsku absolvovali akustické turné a tento nápad sa neskôr pretransformoval až do idey nahrať akustický album. Čo vás ale vôbec nakoplo prísť s akustickým turné?

Už asi viac ako desať rokov mávame na koncertoch akustický set, kedy zahráme 3-4 akustické skladby. Párkrát sme v rámci proma hrali nejaké akustické veci aj v rádiu a mali pár menších akustických hraní. Vďaka tomu sme mali možnosť pozrieť sa na celý náš repertoár a niektoré veci prerobiť do akustických verzií, aby sme mohli absolvovať akustické turné.  Reakcie vo Fínsku boli výborné, čo nás prekvapilo. Rozhodli sme sa teda rovnaké turné absolvovať v Európe. Vtedy sme začali rozmýšľať, či tieto skladby nedáme aj na album. Keď v roku 2020 prišla pandémia a my sme museli zrušiť nejaké koncerty, rozhodli sme sa, že je ten správny čas ísť do štúdia a nahrať akustické verzie týchto skladieb. A tak sme dnes tu.

Na konci septembra vyšlo druhé pokračovanie „Acoustic Adventures“. Prvá časť vyšla ešte v januári. Akú odozvu mala prvá časť?

Naozaj veľmi dobrú. Všetky recenzie boli pozitívne a aj reakcie fanúšikov boli dobré. Dúfam, že rovnaké reakcie budú aj na druhú časť.

A možno budú ešte lepšie, lebo podľa toho, čo som čítala, pár fanúšikov sa sťažovalo, že prvá časť mala málo raných vecí, čo ste na druhej časti opravili. Dokonca na dvojke je len jedna skladba, ktorá pamätá tvoju éru. Všetky ostatné sú ešte z obdobia, keď si nebol v skupine.

Áno? To som ti ani nevšimol. Keď sme nahrávali tieto skladby, snažili sme sa pokryť celú našu kariéru a napokon z toho bolo dostatok skladieb na dva albumy. Ale vôbec som si nevšimol, že sa nám to podarilo takto rozdeliť. Všetkých 24 skladieb sme nahrávali naraz a potom sme sa rozhodovali, ktorá pôjde na ktorý album. Vydavateľstvo chcelo vydať dva akustické albumy a nám to prišlo ako dobrý nápad. Máme dva albumy normálnej dĺžky, na vypočutie jedného albumu netreba príliš veľa času. Takto sa tým skladbám dostane viac pozornosti. Máš dostatok času počúvať prvú časť, potom je pár mesiacov pauza, príde druhé pokračovanie a opäť máš naň čas.

Ak dobre pozerám, tak najnovšou skladbou na dvojke je „Half a Marathon Man“ z albumu „Pariah’s Child“.

Fakt? Idem sa pozrieť… (nachvíľu sa odmlčí, pozn. red.) Naozaj! Na dvojke je fakt veľa oldiesoviek. Asi sme tie novšie veci posunuli na prvý album.

Keď zrátame všetky skladby z vašich štúdiových albumov, dostaneme sa na minimálne 110 skladieb. Čím si týchto 24 zaslúžilo dostať sa na akustický album?

Keď sme sa pripravovali na akustické turné po Fínsku, prehrabávali sme sa kopu skladieb, ale zároveň sme chceli mať v setliste klasiky ako „Full Moon“, alebo „Tallulah“ a ďalšie známe sklady. Tiež sme chceli zaradiť aj ďalšie skladby, ktoré by si podľa nás ľudia radi vypočuli a samozrejme, chceli sme pridať aj skladby, ktoré by nikto nečakali ako „The Rest of the Sun Belongs to Me“ alebo „On the Faultline“. V akustickej verzii fungujú výborne, a to bolo ďalšie kritérium. Ale máme toľko skladieb, z ktorých sa dá vyberať, že možno nahráme aj tretie, štvrté aj piate pokračovanie (smiech).

Tony je hlavný skladateľ skupine. On prichádza s nápadmi a demami a vy následne skúšate, čo vymyslel. Bolo to takto aj v prípade týchto akustických albumov alebo ste mali väčší vplyv na výsledok?

Je pravda, že keď nahrávame štúdiový album, on vždy zloží všetok materiál, respektíve všetky hlavné časti. Ale keď sme začali pracovať na akustických aranžmánoch, jednoducho sme sa stretli a všetci sme dávali nápady, ktoré skladby by sme mohli prerobiť. Potom sme spoločne jamovali, niekedy niekto prišiel na skúšku už s hrubými aranžmánmi a s tým sme experimentovali. Dá sa ale povedať, že výsledné aranžmány sme dávali dokopy spoločne. Poznáme naše skladby a vedeli sme na nich skúšať rôzne veci. Samozrejme, než sme išli nahrávať do štúdia, veľa aranžmánov sme už mali pripravených ešte z doby, keď sme skúšali na akustické turné.

Dopočula som sa o tebe, že tvoje hudobné korene vychádzajú z heavy a progressive metalu a zároveň, že práve tvrdé a rýchle skladby sú to, čo hráš naživo najradšej. Na jeseň vyráža SONATA ARCTICA na akustické európske turné. Bude to pre teba ako za trest hrať jemné verzie vašich skladieb?

(smiech) Vôbec nie! Môj hudobný záber je veľmi široký. Celý život som počúval skupiny ako SLAYER, METALLICA, DREAM THEATER, ale napríklad aj FLYING COLORS a podobne. A mám rád aj akustický koncept. Dáva ti to viac priestoru vyskúšať rôzne zvuky.

Keď som pozerala reakcie fanúšikov na váš akustický album bol tam jeden zaujímavý komentár, kde sa jeden fanúšik vyjadril, že SONATA ARCTICA by už konečne mala vydať nový štúdiový album, taký ako sa od vás čaká – s piatimi speed/power metalovymi skladbami, štyrmi power metalovými skladbami v strednom tempe a jednou baladou. Aj ty vašu hudbu vidíš takto?

Nad tým som nerozmýšľal. Keď Tony skladá materiál pre skupinu, vždy prinesie kopu výborných melódií. A je jedno, či sú rýchle, power metalové alebo ide o balady. Základom je silná melódia a myslím si, že práve to je SONATA ARCTICA. Rýchlosť nie ja taká dôležitá. Samozrejme, keď hráš naživo rýchle skladby, je to iné, v publiku je iná energia, ako keď hráš baladu, ale všetky majú rovnako silnú melódiu.

V skupine si už takmer desať rokov, ale tvoja história s klávesákom Henrikom Klingenbergom siaha ešte ďalej. Pôsobíte spoločne v skupinách SILENT VOICES, MENTAL CARE FOUNDATION a spolupracoval si s ním aj na jeho sólovom albume. Ako ste sa stretli a čo z neho robí ideálneho hudobného partnera pre teba?

Poznáme sa asi od štrnástich. Bolo to v čase, keď sme s bratom založili skupinu SILENT VOICES a potrebovali sme klávesáka. Poznali sme chalana z našej školy, ktorý hral na klávesy a mal rád podobnú hudbu ako my. A to bol Henrik. Hneď ako prišiel do našej skúšobne v roku 1995, sa z nás stali priatelia. A odvtedy spoločne robíme hudbu.

Už to tak vyzerá. Kedykoľvek robíš na nejakom bočnom projekte, Henrik je tam.

(smiech) Áno, to je pravda. MENTAL CARE FOUNDATION je trochu iný príbeh. SILENT VOICES mali pauzu, lebo môj brat bol v Portugalsku. Chceli sme ale robiť nejakú hudbu, a tak sme sa s Henrikom rozhodli, že spravíme cover skupinu, ktorá bude hrať skladby od SLAYER a METALLICY. Henrik chcel zároveň spievať. Myslím, že nad tým rozmýšľal už dlhšie, pretože predtým naspieval pár dem SILENT VOICES. Chcel ale spievať niečo tvrdšie a keď sme založili MENTAL CARE FOUNDATION, spravili sme pár cover verzií, ktoré naspieval. Potom sme začali skladať aj vlastné veci a zvyšok je už história.

Je pravda, že MENTAL CARE FOUNDATION znie úplne inak ako SONATA ARCTICA, čo naozaj dokazuje, že váš hudobný záber je oveľa pestrejší.

Áno, všetci máme rôzne vplyvy. Tony píše hudbu pre SONATA ARCTICA, a je to super. Má svoju víziu. My zas máme vlastný prístup, štýl a nápady na aranžmány, takže tým prispievame do kapely. Ale zároveň chceme aj skladať hudbu pre seba a pre iné skupiny. Elias (gitarista SONATA ARCTICA, pozn. red.) počas pandémie vydal dva sólové albumy. Ja s bratom sme nahrali inštrumentálny album a tiež som vydal nový album s MENTAL CARE FOUNDATION. Timo nahrával s ENIGMATIC ENTRANCE. Všetci teda chceme skladať hudbu, a keď už ju zložíme, chceme ju aj vydať. Našťastie máme projekty, kde je to možné.

Ako sme spomínali, SONATA ARCTICA na jeseň vyráža na akustické turné po Európe. Aké máte ďalšie plány do budúcna?

Turné k „Talviyö“ bolo dosť krátke, pretože hneď na to prepukla pandémia. Odvtedy už ubehlo pár rokov, takže myslím, že je načase pustiť sa do nového materiálu. Ešte neviem presné termíny. Viem, že Tony už niečo zložil, ale neviem presne, kedy sa do toho pustíme. Najskôr musíme dohnať koncerty, ktoré boli v posledných rokoch zrušené. Na jar budúci rok ideme na latinskoamerické turné. Pôvodne sme ho mali absolvovať na jar 2020. Krátko potom začne festivalová sezóna. Posledné roky boli jednoducho také. Plánovali sme koncerty, potom sme ich museli zrušiť a preplánovať, takže najskôr musíme dobehnúť zameškané.

Barbora Stuchlíková