Temné a zradné zákutia prastarých lesov, kde sa bojí vkročiť každá ľudská noha, oživené legendy a tradície, návrat starých slovanských bohov… Áno, v metalovom svete je to jasné hudobné smerovanie k pohanskému štýlu, ktorý pred rokmi prenikol asi do každého metalového žánru. Ani Slovensko neuniklo tomu, aby životné osudy, kultúrne dedičstvo a náboženstvo našich dávnych predkov neprenikli, neovplyvnili a nezakorenili sa aj hlboko do hudby. Martinská kapela RAMCHAT si od roku 2013 vydobyla pevné postavenie na slovenskej metalovej scéne, predovšetkým tej, práve spájanej s pagan metalom. V novembri kapela vydala svoj štvrtý plnohodnotný album, ktorý dostal názov „Krveľ“ a ktorý pozostáva z deviatich autorských skladieb. RAMCHAT si už od svojich začiatkov začal budovať vlastnú hudobnú cestu, vlastný štýl, ktorý ho ľahko odlišuje od iných kapiel a ktorý stavia na hudobnej rozmanitosti a neskutočne skvelých textoch. Vždy som obdivoval, ako kapela vedela chytľavo (niekedy až emočne) zhmotniť históriu, staré legendy, príbehy, odkazy a dedičstvo našich slovanských predkov. Priznám sa, že mňa osobne nikdy neťahalo k tomuto metalovému žánru či subžánru, no dve kapely (a obe sú z Martina, haha) a láska k histórii ma presvedčili, že i toto môže byť pre mňa cesta. Novinka „Krveľ“ nevybočuje z nastaveného trendu a smerovania kapely, hoc tu opäť nájdeme kopec nového a opäť parádne texty, samozrejme v rodnej slovenčine. Album rozbieha skladba „Mreli“, so svojou typickou ramchat-atmosférou, aby ju nasledovala hutnejšia a rýchlejšia skladba „Krútňava“. Nebudem tu ďalej rozpisovať a opisovať každú skladbu, no musím vypichnúť aspoň skladbu „Mord“, ktorá je pre mňa vrcholom albumu, no sekundujú jej i skladby ako „Ani majster, ani žiak“ či „Prišli ukradnúť slnce“. Každopádne „Krveľ“ je veľmi vyvážený a opäť veľmi kvalitný album, ktorý určite obohatí zbierku každého fanúšika kapely či daného žánru.
MIROSLAV „KREMATOR“ GALGÁNEK, hodnotenie: 4,2/5
