K tejto kapele by možno stačilo napísať: Po 15 rokoch vychádza znovu „Dead Again“ a znovu zvíťazil. Ale ja ako „navždy fanúšik“ to nenechám len tak. Po fenomenálnom albume z roku 2003 „Life Is Killing Me“, kde kapela dosiahla podľa mňa svoj tvorivý vrchol, bol jeho nasledovník „Dead Again“ poriadnym šokom. Niežeby som nemal rád ich prvú tvorbu plnú „Sabbathu“ a hardcore z čias CARNIVORE, ale tento návrat ku koreňom som niesol dosť ťažko. Vtedy som ešte netušil, že tento album bude posledný, ktorý budem počuť a až pri jeho reedícii po 15 rokoch som sa dozvedel, že vznikal za takých ťažkých podmienok a okolností, že môžeme byť všetci radi, že vôbec vznikol. A keďže T.O.N. budem recenzovať po prvá krát a naposledy, tak to tu rozpitvem ako to pôjde. Zdravotný a psychický stav nedovoľoval, aby frontman Pete Steele tvoril svojim typickým spôsobom t. j. tvorba kompletného materiálu, a tak sa chalani do toho pustili bez neho a preto je „Dead Again“ na prvé počutie taký iný, zvláštny. Ich láska k doom metalu a „Sabbathom“ začína už prvými tónmi „Tripping A Blind Man“. No málo kto si dovolí začínať skladbou, ktorá má cez 7 minút. Už tu je počuť netypické deklamovanie speváka, ktorý týmto spôsobom bojoval svoj vlastný boj s démonmi. Nasledujúci opus „The Profit Of Doom“, len umocňuje moje predošlé slová. 10:47 to je dĺžka skladby, ktorá vás bude v hlave prenasledovať dlho. Že som spomínal opus, pochopíte až na konci skladby. Našťastie po nej prichádza skladba, po ktorej som túžil od začiatku. „September Sun“ je hit ako prasa. Nedajte sa však pomýliť jej sladkosťou, Je o nešťastí, nenaplnených túžbach, samovražde a samozrejme o smrti. Tá „Pani v sutane“ kapelu sprevádza od čias „Word Coming Down“. Počiatky kapely svojou rýchlosťou parádne demonštruje sarkastická „Halloween In Heaven“, kde sa blysne ako hosť istá Tara Van Flower a nádherne kontruje strašidelnému vokálu frontmana. Ak ste si mysleli, že už vás nič neprekvapí, prichádza najdlhšia skladba na albume 14:21, dokonalá čierno/zelená rozprávka „These Three Things“, ktorá sa zahniezdi vo vašej duši a už ju nevyženiete. Na jednej strane je romantická a na druhej strašidelnejšia ako spomínaná britská legenda. „She Burned Me Down“ je typická skladba, ktorá sa počúva veľmi dobre a vďaka jej atmosfére máte pocit, že sa len jednoducho nezmestila na predošlý album. Po spomalení dobre padne ako pivo v lete trochu rýchlosti, a tak prichádza aj keď to tak zo začiatku nevyzerá, až punková a hardcore „vypaľovačka“ „Some Stupid Tomorrow“, ktorá sa svojim podmanivým vtipným refrénom okamžite stáva víťazom všetkých krčmových opitých popevkov. „An Ode To Locksmiths“ je skladba, ktorá sa hodí tak ku koncu albumu. Je pokojná s fantastickými vokálmi, ale nemá taký ťah, ako tie na začiatku. Proste si žije v ich tieni a vy si ju užívate, lebo vám v hlave nezostane tak dlho, aby sa vám zunovala. „Hail And Farewell To Britain“ je poslednou skladbou na albume a určite nie je na konci náhodou. Je presne tou skladbou, pri ktorej si budete hovoriť, to je tak nádherné, že by to ani nemalo skončiť. Je tam všetko, čo chcete počuť a je tam to všetko to, čo ich urobilo nesmrteľnými. Hlboký ako peklo hlas, zbustrovaná basgitara, klávesy, ktoré by chceli aj DEEP PURPLE, fantastický doprovodný vokál a inovatívna gitara a bicie, ktoré svojou jednoduchosťou hladia uši. Toto boli TYPE O NEGATIVE. Zeleno/čierna legenda z New Yorku. Ako bonus T.O.N. pridávajú live záznam z koncertu, ktorý len podčiarkuje fakt, že táto kapela tu po sebe zanechala prázdno na scéne a v srdciach fanúšikov.
MAREK DEVILMAN HABDÁK, hodnotenie: 5/5
