THE LOVECRAFT SEXTET – Black†White

Ťažko hodnotiť džez, keď mu človek nerozumie. Ale jedno musím povedať, aj keď nedokážete pochopiť čaro tej hudby a je to príliš veľké sústo i pre vás, live je to bomba. Minule som navštívil legendu džezu Laca Décziho a bol to famózny koncert. Naživo je to iné, naživo je to bomba a bol to vlastne koncert roka. A teraz k THE LOVECRAFT SEXTET. Nemusím moc tieto „preflaknuté“ názvy, nikdy som tiež nepochopil tú nekritickú obľubu Lovecrafta, ale proti gustu… Ide o ďalší z projektov multiinštumentalistu Jasona Köhnena. Ide o nekonvenčnú a temnú fúziu džezu a temnoty, nech to znie akokoľvek divne. Je to len bokovka o dvoch skladbách, ale smelo do nej. Základom je zrejme saxofón, nie divý a rozorvaný, ale pomalý, avšak dostatočne tajomný, až temný. Nastupujú kontrastné bicie, ktoré sú v rýchlejšom a svižnejšom tempe, zbytočne nepoľavujú, a tak tu vytvárajú povestnú čiernu a bielu, dva protipóly. Druhá skladba je ešte troška viac monumentálnejšia, tú viac sa vystatujú saxofóny a bicie troška skrotli. Zasa tie protipóly. Postupne to naberá na naliehavosti a priberajú sa nové motívy. Celé je to tak prazvláštne, že vás to musí uhranúť, a nie, že nie. Je to ako nejaký soundtrack k tajomnému noir filmu. Ozveny starého dobrého Badalamentiho v zlatých 90s a náladovosť Twin Peaks či Mulholland Drive. Pokojne takto to možno znie v Black Lodge, či sa nenazdajky túlate sparenými neónovými ulicami, cez ktoré sa prehnal teplý jemný dážď. Aj takto môže znieť „the future sound of music“. A vlastne prečo nie.

PIŠTÍK, hodnotenie: 4/5