TULUS nepatrili medzi úplne najznámejšie nórske ikony v období zlatých 90s, ale určite k tamojšej scéne mali čo povedať. Ja osobne som bol spokojný s ich celkom vydareným vstupom k novému miléniu „Evil 1999“ a potom ma aj prekvapilo svojské a svojim spôsobom comebackové „Biography Obscene“. Odvtedy som s kapelou stratil kontakt, a tak nebude na škodu si vypočuť ich novinku, aby človek nestratil prehľad so scénou, zistil ako kapela pokračuje v tvorivom procese a hlavne prevláda zvedavosť, ako sa popasovali s dnešnými výzvami. Napríklad, ako zahrať black metal v tradičnom nórskom háve, aby znel klasicky a zároveň aktuálne. To výzva. U „Fandens Kall“ by som povedal, že sa to podarilo tak napoly. Držia krok s dobou, to sa nedá poprieť. Minimálne produkčne. Hudobne je to stále skôr osvedčený black metal, nepúšťame sa do zbytočných novátorských neprebádaných diaľav, ale ideme si na istotu to svoje. V rámci žánru, pokojne ho nazvime klasickým nórskym pravým black metalom, nesenom v duchu rokov deväťdesiatych, ide o kvalitne spracované dielo. Fanúšikom možno len odporučiť a budú nadšení. Na mňa však pôsobí až príliš obyčajne. Kvalitu bezpochyby má, ale chýba mi troška dravosti, možno rýchlejšieho rezania, pílenia a možno trochu toho obscénna. Surové to je dostatočne, určitá zdravá jednoduchosť tu nie je na škodu, to ja rád. Len by to chcelo niečím ozvláštniť. V dnešných časoch skôr tradicionalistický prístup, ktorý neurazí, ale v mojom prípade ani príliš nenadchne.
PIŠTÍK, hodnotenie: 3/5
