Táto svojská kapela ma akosi stále obchádzala. Vedel som, že existuje, ale stále nie a nie si k nej nájsť cestu. Až po prečítaní jedného tohtoročného rozhovoru (objasnenie psíka na obálke je jednoducho kúzelné) som sa jej začal venovať. Prešiel som celú diskografiu, prezrel nejaké záznamy koncertov a zhltal všetky možné dostupné texty, ktoré som našiel a stala sa z toho jedna obrovská láska. Dnes slovo avantgarda sa totiž používa ledabolo, a tak už akoby strácalo na sile. Avšak, ak by sme sa vrátili ku koreňu slova a označili ním skutočné umenie, ktoré je priekopnícke, alebo dajme tomu konkrétne v metale, že sa kapela niekam posúva, vyvíja a hrá nekonvenčne, zoznam by sa zúžil. THY CATAFALQUE by si ale zaradenie medzi avantgardu zaslúžili. Zasa nečakajte medzi jednotlivými počinmi nejaké extrémne žánrové skoky, ani psycho elektráreň či mix totálne protichodných štýlov. A už vôbec nie nejaký nezmyselný hluk, ktorí si autor nazve umením. Kapela, no skôr projekt sympatického Tamása Kátaia, ale dnes čoraz viac dostáva minimálne v živom prevedení formu regulárneho zoskupenia, je úplne svojrázny endemit. Znamená to, že ak si ich pustíte, viete, že sú to oni a nie som si istý, či nejaká kapela znie podobne. Ono ešte k pojmu kapela. V podstate je hlavný mozog on, ale okolo seba ma dlhodobo plno kamošov, ktorí vždy prídu nahrať album a momentálne sú aktívni aj koncertne. A že koncerty sú údajne zážitok. Momentálne, keď píšem tento text, tak najbližší koncert o dva mesiace vo februári je už vypredaný. Netreba asi nič viac dodávať. A posledné outfity gitaristu Zoltána Vigha v tričkách BURZUM či BATHORY aj hovoria, kde mohla kapela čerpať. Naživo začali pomerne neskoro a nesmelo v roku 2021 a hrajú príležitostne doteraz a to nadšenie na koncertoch je neuveriteľné. Ak by sme ich mali nejako škatuľkovať, tak nie sú to nejaké šialené metalové úlety, ale normálny metal, ale nesmierne originálny, bohatý na nápady a hlavne svojsky poňatý. Celá tvorba vychádza z metalovej hudby, ale kombinuje v sebe príznačnú elektroniku, záchvevy folku, množstvo farebných vokálov od black metalu, až po ženské éterické spevy. Hlavne ženské duo Martina Veronika Horváth a Ivett Dudás je tak pevnou súčasťou tvorby, že bez nich by to už asi ani nešlo. Ono Tamás Kátai sa vie obklopiť fakt hudobne kvalitnými a zrejme aj po ľudskej stránke dobrosrdečnými ľuďmi, pretože aj keď nie sú oficiálne súčasť kapely, tak vlastne hrajú s ním stále. Aj celá tvorba je tak variabilná, až to je neuveriteľné. Jednotlivé albumy nemajú za sebou nejaké výrazné štýlové či formálne kotrmelce, ale každý počin je istým spôsobom iný, svojbytný a vždy sa trocha posúva a líši od predchodcu. Samozrejme, niektoré sú hodnotené vyššie a niektoré ako štandard, ale u tejto kapely je aj štandard znakom mimoriadne dobre odvedenej práce. Ono v celej diskografii THY CATAFALQUE sa nedá ani o jednom záseku povedať, že by bol slabší, všetky držia latku značne vysoko. Osobne si myslím, že keď raz sa budú spomínať avantgardné výtvory tohto storočia, tak hodne, ale hodne vysoko bude ich prelomový „Róka Hasa Rádió“, ktoré považujem za výnimočný počin (vydala ho česká Epidemie) a ukázal ako má doslova znieť metalová avantgarda. Momentálne pri písaní týchto riadkov mi znie a stále sa nemôžem nabažiť tej bohatosti a priehrštia nápadov a nastolení pre nich typických zvukov tej fenomenálne nastavenej elektroniky a klávesov. To všetko jemne a nenásilne podané, až sa z toho vzniklo monumentálne ikonické dielo. Neskôr prichádzajú s ďalšími fenomenálnymi opusmi, kde musím vyzdvihnúť nedocenené mystické „Sgúrr“, ktoré niektorí skalní až tak v obľube nemajú, alebo údajne priemernejšiu „Meta“, ktorá podľa mňa má nezvyčajne silné skladby na čele s výrazne samobytnou „Vonatút Az ´Éjszakában (Ady Endre Intercity)“. Nakoniec všetko vrcholí albumami „Naiv“ a „Vadak“, ktoré sa približujú k formálnej a produkčnej dokonalosti. Ale čo teraz. Prakticky sme vyčerpaní, umelecky na vrchole a pokračovať v nastolenom tempe a originalite môže troška zamiešať kvalitou. Tamás Kátai zrejme mal obavy, aby nové album neznelo ako Vadak II., tak troška sa vrátil ku koreňom, tvrdosti a vlastne metalu. Novinka „Alföld“ je výrazne metalovejšia a tvrdšia, ako predchodcovia, ba až priamočiarejšia, ale to však neznamená, že čo sa týka nastavenej úrovne slabšia. Je len zasa iná. Kúzelný je príbeh obálky, ktorá ani tak nemala vyzerať. Jednoducho robili promo fotky a z neďalekej udalosti ich neustále prenasledoval zvedavý psík a tá potvorka im vbehla do obrazu a obal bol na svete. Inu, true black metal. Apropo black metal. Stále si myslím, že celá tvorba vychádza z black metalu, akurát niekedy ho je viac, niekedy pomenej, ale práve sloboda, ktorá znakom black metalu je, že môžete použiť mnoho rôznych prostriedkov na vyjadrenie kreativity, a stále to bude black metal. Aj takto sa vyjadroval v rozhovoroch samotný Tamás Kátai. Black metal znamená slobodu. Skúste to v inom metalovom žánri a hneď budú pripomienky. Samotný album je, ako som spomínal výrazne metalový, ale stále tu nájdeme „klasické“ folkové momenty posledných rokov ako v „Folyondár“ alebo hymnickú, osobitne fantasticky podanú „Csillagot Görgető“, ktorá sa môže stať svojou prepracovanosťou až ikonickou a považujem ju za vrchol nahrávky. „Alföld“ je silné dielo, ktoré rastie. V rámci diskografie asi neprekoná vrcholové „Róka Hasa Rádió“ či „Sgúrr“, ale to ani nikto nečaká. Prvé počúvania vo mne vzbudzovali trocha obavy, prišlo mi akési obyčajnejšie, predsa len predchodcovia hraničili s formálnou dokonalosťou, ale až následné opakované vychutnávania a snahy o pochopenie diela ho časom začali ukazovať vo výrazne inom svetle. Nechápte ma zle. Oproti posledným dvom nahrávkam to vyzerá na prvý posluch ako krok späť, ale až čas ukazuje o akú prekrásnu nadčasovú nahrávku ide. Keď píšem tieto riadky, tak po mnohých vypočutiach musím konštatovať, že ide zasa o mimoriadne hodnotné hudobné dielo hodné mena THY CATAFALQUE. Jedného z najoriginálnejších a najlepších zoskupení na hudobnej scéne vôbec.
PIŠTÍK, hodnotenie: 4,5/5
