Lindy-Fay Hella bude širšej verejnosti zrejme známa hlavne ako speváčka WARDRUNA a možno sa bude musieť s tým popasovať, lebo porovnávaniu sa nevyhne. Ale podľa mňa jej sólovka znie oveľa lepšie ako domovská kapela. Samotná WARDRUNA je taký ten klasický severský folk, priemer až nuda, len to ma dobré promo. Navyše v ich hudbe absentuje nejaká originalita či nejaký vývoj alebo progres. Zato u Lindy-Fay Hella je to akosi všetko inak. Už prvé album bolo výborné a nápadité a novinka pokračuje v nastavenom trende a prekračuje všetko minulé. Zabudnite na domovskú kapelu. Áno, sú tu folkové elementy, ale to je iba malá časť bohatej mozaiky, ktorú nám s pomocou chalanov z jej sprievodnej kapely DEI FARNE, s takou ľahkosťou ponúka. Ja tu počujem náznaky Hannah Fury. Možno zabudnutá speváčka, ale akoby si pred natáčaním pustila jej úžasné „Through The Gash“, len ako podnet, žiadne kopírovanie. Ja tu počujem inšpiráciu amerických nezávislých speváčok, všeobecne speváčok, svojráznych a silných speváčok. Lindy-Fay Hella rezignovala na nejaké severské vzývanie starých bôžikov, ale pretransformovala sa na fenomenálnu speváčku s nesmierne fantastickými nápadmi. Možno niečo zacítiť z alternatívy 90s, trip hop, náznaky elektroniky. Paleta krásnych skladieb a lahodných motívov zocelila do fantastickej nahrávky, ktorá ma nesmierne potešila. Milujem speváčky s osobnosťou, osobitým prístupom a v podstate určitou svojskosťou. Celé to znie tak ľahko, tak mysticky a monumentálne, precítené s magickými spevmi a zvukmi. Všetkému kraľujú decentné echá. Ľahkosť a uveriteľnosť, to ma hlavne pri počúvaní napadá. Vždy ma poteší osobitý interpret, ktorý príde so svojráznym hudobným výrazom. A „Islet“ ma mimoriadne potešil. Obdivujem všetkých, čo sa podieľali na tomto vydarenom diele a musím povedať, že sa im podarilo niečo, v čo sa v dnešných časoch ani nedúfa, a to hudba s vlastnou tvárou, hudbu robenú podľa seba a vychádzajúcu zo srdca.
ŠTEFAN „PIŠTÍK“ VOJVODÍK, hodnotenie: 5/5
