CRIPPLED BLACK PHOENIX – The Wolf Changes Its Fur But Not Its Nature & Horrific Honorifics Number Two

Keď som prvýkrát uzrel názov nového opusu, vedel som, že pôjde o zásadnú vec. Tá veta obsahuje nemennú pravdu a mohla by sa tesať do kameňa. Pokojne aj toho posledného. Koniec ideám, len holá konštanta. Predchádzajúce album nieslo v sebe určitú komplexnosť hlavne vďaka mohutnej monumentálnej atmosfére, aj napriek tomu, že skladby boli od seba značne odlišné. Akoby ním písali dejiny dark rocku, songy plné čarodejných posolstiev, ktoré pomocou mocnej hudby odrecitovali záchvevy šamanizmu a zvukovej extázy. Keď začala mantra v ikonickej „Ghostland“ „I evighet vi vandra, utan mål oändlighetI“, bolo jasné, že nastala Deklarácia víťazstva prírody nad človekom. Keďže ma minulé album uhranulo, kapelu som začal sledovať a zvedavosť s čím prídu tentoraz je na mieste. Podarilo sa nadviazať a pokračovať v temných tónoch, či nebodaj ich prekračovať? Ťažká otázka. Určitým spôsobom. Hneď keď som videl obálku, počarovala ma. A hneď druhá rána, názov. Veta, ktorá mi nedá pokoj a vystihuje fenomén prírody a personifikuje sa zreteľne na človeka. Zlovestná silueta vlka nad temným mestom krásne vystihuje, čo zaznie na opuse. Avšak hudba sa posunula inam. Nemožno stáť stále na rovnakom mieste. Kým „Banefyre“ spájala a definovala éterická nálada a svojská klíma, novinka je skôr súborom silných songov. Zasa nejde o žiaden štýlový kotrmelec, ale príde mi, že tentoraz viac sa zvýraznili jednotlivé pesničky, každý je svojim spôsobom hitom osve. Akoby sa ubralo na monumentálnosti a pridalo na decentnej drsnosti a rockovosti. Niet sa čo čudovať, keďže prvé tri songy sú fenomén. Tri erbové záseky, ktoré drvia čokoľvek. Všetko vrcholí epickým monumentom „444“, kde Belinda Kordic svojimi spevmi počaruje ako siréna. Začnete v ne veriť a jej momenty sú tým najlepším, čo vlastne dnešný atmosférický dark rock môže ponúknuť. Toto je dokonalá prvá polovica. Druhá polovica „vlka“ však už začína trocha spadať do klasickejšej a možno prijateľnejšej podoby, avšak možno aj menej nápaditej a unavenejšej. Hlavne „Goodnight Europa (Pt 2)“ akoby nestačila s dychom a strácala ťah. Mierne rozťahaná, bez posunu do magických vôd a bez epických momentov, ktoré by sa žiadali. Celkovo tá druhá polovica je viac obyčajná. Nie však slabá, na to pozor. Je kvalitná, ale už nie tak silná ako prvé tri songy. Trocha ešte musím ozrejmiť štruktúru tohto dvojalbumu. A možno tým som mal aj začať. Prvé album sú vlastne pretransformované staré pesničky do nového hávu a druhé je súbor coververzií. No a teraz zopár poznámok k druhému disku. Nápad spraviť výber prerobených skladieb iných interpretov dostala kapela už dávnejšie, nieslo to rovnaký názov, len to bolo vydané ako samostatné EP. Teraz to vydali takto, ako súčasť dlhohrajúcej nahrávky. Kým „jednotka“ vydaná ešte v roku 2017 bola úžasná kolekcia, tu akosi mi ten výber nezapasoval. „Self Control“ je pre mňa jedinou známou a ostatné som fakt nepoznal. Čo je horšie, akosi mi z tých songov nešiel mráz po chrbte, lebo predtým sa mi to stalo. Záverom ťažko hodnotiť samotné dielo. Polovica prvého disku je fenomenálna, druhá polovica je fajn. Súbor coverov neurazí, ale ani neoslní. Každopádne je to opäť niečo, čo vás určitým spôsobom opantá. Táto kapela je zjav, ktorá ma baví sledovať.

ŠTEFAN „PIŠTÍK“ VOJVODÍK, hodnotenie: 4/5