Koniec sveta, ako ho poznáme: Immolation

Ahoj Rob, v týchto dňoch ste na turné s MAYHEM a MARDUK, ako si ho užívate? Vy budete vydávať album čoskoro a MAYHEM má už vydaný pár dní, takže je to aj taká dvojitá prezentácia noviniek?

Asi áno. To načasovanie jednoducho vyšlo naozaj skvele. Ale jasné, sme nadšení, že sme na tomto turné, ako z kapely a tímu okolo MAYHEM, tak aj z chalanov z MARDUK. S oboma týmito kapelami sme už v minulosti koncertovali a poznáme aj veľa ľudí z ich crew. A aj noví ľudia, ktorých sme spoznali, boli všetci super milí. Je to skrátka úžasné. Užívame si to a koncerty sú famózne. Každý koncert je natrieskaný, vieš, tá atmosféra a energia sú jednoducho skvelé. Takže sme veľmi radi, že sme vyrazili. Je to dokonca ešte lepšie, než sme očakávali. Je to fakt paráda.

Na scéne ste už od roku 1988, ako sa podľa teba za tieto roky zmenil death metal a samotná scéna?

No, ono sa to tak nejako stále rozširuje. Akýkoľvek žáner na seba postupným vývojom vždy vezme množstvo rôznych podôb. Jedna vec, ktorú sme si v poslednej dobe všimli, je, ako sa to nedávno takmer vrátilo do starých koľají. Death metal sa síce vydal mnohými rôznymi smermi, ale teraz sa veľa novších kapiel vracia skôr k tomu temnejšiemu prvku a k tej temnejšej atmosfére a emócii v hudbe, namiesto toho, aby to bola len číra brutalita a tvrdosť. Je celkom fajn to v dnešnej dobe sledovať. Áno, a myslím si, že undergroundová hudba všeobecne je rozhodne na vzostupe. Všetky tie tvrdšie veci od death po black metal išli v poslednom čase hore, čo je skvelé. Pretože, keď sme my začínali začiatkom 90. rokov, bolo to niečo úplne nové.

Potom sa nám nejaký čas darilo a následne to malo taký svoj útlm, na chvíľu to trochu kleslo na popularite. Pochopiteľne, kapely ako my išli jednoducho ďalej a robili si svoje. Ale zdá sa, že za posledných pár rokov je to naozaj na vzostupe, a to vo veľkom. Keď sme pred pár rokmi koncertovali s CANNIBAL CORPSE a rovnako aj teraz na tomto turné s MAYHEM a MARDUK, tak miesta, kde hráme, sú väčšie, davy sú väčšie, to nadšenie je väčšie. Je to skoro tak, ako to bývalo v našich začiatkoch. Takže je dobré vidieť, ako sa tá hudba posúva a časom sa stáva populárnejšou a akceptovanejšou. Trvalo to dlho, ale je super vidieť, že to k tomu konečne smeruje.

Vy pochádzate z New Yorku, kde tá scéna bola o čosi menšia ako na Floride, dochádzalo medzi vami k nejakým konfliktom alebo určitému druhu súťaživosti?

Nie, ani veľmi nie. Hoci sme žili v New Yorku, našimi hlavnými vplyvmi boli skôr kapely ako raná SEPULTURA, raný KREATOR, DESTRUCTION, VOIVOD a podobné veci. Takže nás ovplyvňovala hudba z celého sveta. A presne to nás bavilo. Našťastie, tým, že sme boli v New Yorku, mali sme tú možnosť tieto kapely aj vidieť. Boli sme tí šťastlivci, ku ktorým sa veľa z nich dostalo, keď tade prechádzali na turné. Do iných oblastí v tých časoch tieto skupiny nie vždy zavítali. V New Yorku ste teda boli vystavení nielen veľkému množstvu vtedajšej hudby, ale občas ste ju mohli zažiť aj naživo. Takže áno, pre nás to bolo vždy o tom temnom štýle hudby a agresivite, vždy sme mali radi tú temnejšiu stránku vecí. Žiadna rivalita tam však nebola. Mali sme radi kapely odvšadiaľ. A áno, floridská scéna bola veľmi veľká. Veľa kapiel z Floridy pritom pôvodne pochádzalo z New Yorku a presťahovali sa tam dole, lebo vedeli, že život tam je lacnejší. A potom tam mali celú tú vec okolo štúdia Morrisound a tak ďalej. Množstvo kapiel tam rado nahrávalo. Takže takto sa to jednoducho vyvinulo. My sme však mali radi skupiny zo všetkých kútov a nebola tam nejaká veľká rivalita. Každý mal jednoducho svoj vlastný štýl a atmosféru. Radi si teda myslíme, že hoci sme z New Yorku, vždy sme boli silne ovplyvnení rôznorodým metalom z celého sveta.

Váš debut „Dawn of Possession“ sa stal klasikou a zároveň stále vyhľadávaným albumom death metalu – ako ho vnímaš ty?

Áno, myslím si, že sme si nemohli priať lepší debutový album. Sme s ním veľmi spokojní. Je skvelé mať nahrávku, ktorú si ľudia takto užívajú. V priebehu rokov ťa totiž začnú počúvať rôzni ľudia v rôznych obdobiach, takže každý má nakoniec svojho iného favorita, čo je celkom fajn. Ale tým, že to bol náš prvý album, bude mať u nás vždy špeciálne miesto. Sme nesmierne radi, že mal taký úspech. Vždy je dobré obzrieť sa späť a byť hrdý na veci, ktoré si v minulosti urobil. A o to isté sa snažíme aj pri veciach, ktoré robíme teraz. Ale áno, bola to skvelá nahrávka. Bolo to prvýkrát, čo sme nahrávali album – boli sme v Nemecku s Harrisom Johnsom a o obal sa nám postaral Andreas Marschall. Vtedy to fungovalo inak. Všetko sa robilo analógovo. Napríklad aj pri tom obale albumu si nemohol vidieť finálny výsledok, kým ho fyzicky nedoručili do kancelárie Roadrunner Records. Musel si ísť priamo do kanclu, aby si si ho vôbec mohol pozrieť, chápeš? Všetko bolo vtedy oveľa iné ako dnes, keď ti stačí dostať e-mail a všetko máš okamžite k dispozícii. Takže to malo určite niečo do seba. Je to jednoducho album, na ktorý sme rozhodne hrdí. A ako som povedal, nemyslím si, že sme si mohli priať lepší debut.

Ako sa podľa teba vyvinul štýl IMMOLATION za tie dlhé roky?

Myslím, že sme si tak nejako vypracovali svoj vlastný štýl a vždy sa ho jednoducho za pochodu snažíme vylepšovať. V skutočnosti je to len o písaní dobrých skladieb a o snahe tvoriť hudbu, ktorá nás baví, a o ktorej si myslíme, že dobre reprezentuje to, čo robíme. A to je všetko. Nie je za tým nejaký veľký plán, že by sme dopredu chceli, aby to znelo tak či onak. Jednoducho ideme neustále vpred a podľa mňa je to len prirodzený vývoj. Pozriete sa na to, čo ste urobili na minulej doske, staviate na tom a to je celé. Nie je v tom žiadna veľká veda, ale myslím si, že sme sa v mnohých ohľadoch vyvinuli tým správnym smerom. Mám rád všetko, čo sme v minulosti urobili, ale myslím si, že aj tie novšie veci sú samy o sebe veľmi silné. A keď potom vyrazíme von, hráme koncerty a dávame veci od prvého albumu až po novú skladbu, ktorú sme práve vydali, všetko to do seba celkom pekne zapadá. Takže si myslím, že sme sa vždy snažili zachovať si naše korene a tú atmosféru z našich začiatkov, ale zároveň na tom chcete vždy stavať, posunúť to čo najďalej a byť čo najkreatívnejší. A to je v podstate všetko, čo robíme a dúfame v ten najlepší výsledok.

Čo ste si pre fanúšikov pripravili na live vystúpeniach na tomto turné, aké skladby zahráte z nového albumu? Bude to naživo klasický IMMOLATION, či môžeme očakávať aj niečo iné?

No, hráme jednu novú skladbu, „Adversary“, pretože tú sa nám podarilo vydať začiatkom roka. Takže hráme túto vec, lebo vieme, že ju už ľudia budú poznať. A okrem toho hráme len hromadu starších vecí, nejaké klasiky a veľa agresívnych kúskov z našich posledných pár albumov. Na hranie máme zhruba 40 minút, takže tým setom s pár skladbami len tak preletíme a do toho dáme tú novú. A potom na ďalšom turné, zhruba mesiac po skončení tohto, vyrazíme do Spojených štátov s BEHEMOTH, DEICIDE a ROTTING CHRIST. V tom čase už bude album vonku, takže tam už určite budeme hrať… povedal by som, že minimálne polovicu setu budú naisto tvoriť nové veci. Takže momentálne si jednoducho len užívame hranie tých starších vecičiek. Zaradili sme tú novú skladbu a niekedy v marci pravdepodobne vydáme ďalšiu, no a v apríli vyjde samotný album. Takže pekne postupne, krok za krokom. Ale na tomto turné len hráme a snažíme sa poskladať dobrý setlist z pár skladieb z každého albumu, z ktorého sa len dá. Nemohli sme tam napchať všetky, ale ako som povedal, je tam pár klasík, k tomu tá nová vec a funguje to skvele. Úprimne, tí ľudia sú super. Našťastie, aj keď tu hráme ako prvý z troch kapiel, každý večer, keď vyjdeme na pódium, je ten klub natrieskaný. Sme teda fakt vďační, že ľudia chodia tak skoro, čo je naozaj milé.

10. apríla vám prostredníctvom Nuclear Blast Records vychádza dvanásty album „Descent“,  po štyroch rokoch od „Acts of God“, ako by si charakterizoval novinku a jej miesto v celej diskografii?

Myslím si, že je to určite pokračovanie toho, kde sme naposledy skončili. Áno, sme s tým naozaj veľmi spokojní. Myslím, že produkcia tohto albumu dopadla oveľa lepšie než čokoľvek, čo sme urobili v minulosti. Teda, netvrdím, že sa mi veľa vecí z minulosti nepáči, ale tentoraz sme na to išli jednoducho inak. Zvyčajne sa všetci zídeme v jednom štúdiu na nejaké dva týždne, nahráme všetko spoločne a nakoniec to mixuje a mastruje Zack Ohren. Pošleme mu všetko do Kalifornie, on to zmixuje a zmastruje, vráti nám mixy a takto si to posielame tam a späť. Tentoraz sme však nenahrávali spolu. Situácia nám to neumožňovala, takže Steve jednoducho nahral svoje bicie v Ohiu s Noahom Buchananom v Mercenary Studios, a my sme potom nahrávali s Justinom Pesamontem, jedným miestnym chalanom z Rochesteru v New Yorku, basu, spevy a gitary. Steve vždy nahral svoje veci, povedzme pár skladieb za deň, poslal nám stopy a my sme do toho na druhý deň nahrávali naše party. Robili sme to takto, poskladané v podstate po kúskoch, ak mi rozumieš. Neboli sme pri tom spolu. No, keď už bolo všetko hotové… tentoraz sme to urobili oveľa jednoduchšie, ale myslím si, že výsledok bol oveľa lepší než čokoľvek, čo sme v poslednej dobe vytvorili. Ide čisto o silu tej produkcie a celkovo o to, ako tie skladby nakoniec vyzneli – sú veľmi silné. Sme s tým naozaj spokojní a myslím si, že každý fanúšik IMMOLATION z toho bude nadšený. Je to veľmi úderné, temné a agresívne. Produkcia naozaj dovoľuje, aby bolo všetko jasne počuť, no stále si to zachováva tú svoju atmosféru a všetko okolo toho. Je to po zvukovej stránke veľmi silné, takže sa z toho nesmierne tešíme a nevieme sa dočkať, kedy si to ľudia vypočujú.

Oproti predošlému albumu ste ubrali aj na celkovej dĺžke, za mňa je to lepšie, myslím si, že už cez tých 50 minút bolo dosť veľa, okolo 40 minút sú ideálne albumy, čo si myslíš ty?

Súhlasím. Vlastne sme nad tým spočiatku ani takto nepremýšľali, ale potom sme sa niekde zmienili, že minulý album bol o pár minút dlhší než všetky naše doterajšie nahrávky, a zrazu nám všetci hovorili: „Áno, je to fakt dosť dlhé.“ Tak sme si povedali: „Fajn, tento ďalší bude teda kratší.“ Aj tak nás trochu tlačil čas, tak som si povedal: „Oukej, bude to kratšie a hotovo.“ A úprimne, naozaj to má lepší spád, krásne to plynie a myslím si, že k tomu určite prispievajú aj samotné skladby. Je to jednoducho veľmi priamočiary album – udrie do teba, zvalcuje ťa a je koniec. Takže áno, súhlasím, určite to má lepší ťah na bránu než tá minulá nahrávka. Myslím si, že je to tou celkovou minutážou a rovnako aj tými skladbami. Niečo na tom jednoducho je – ten spád na tomto albume vyšiel naozaj oveľa lepšie než na posledných dvoch. Takže hej, v tomto ti dávam úplne za pravdu.

V rámci lyriky ste sa nemenili, je to väčšinou o odmietaní katolicizmu, boha ako takého. Je život na Zemi podľa teba peklom, existuje nejaká cesta k spáse? Mohol by si nás viac zasvätiť do nosných tém, ktorých sa dotýka album „Descent“?

Dalo by sa to tak povedať. Hoci naše texty do veľkej miery riešia to, čo sa dnes deje vo svete a všade okolo nás, snažíme sa ich písať do istej miery nejednoznačne. Ale keď sa do nich ponoríte, myslím si, že veľa ľudí zistí, že to nie je len o tom, čo je zjavné na prvý pohľad. Skutočne sa totiž pozeráme na všetky tie rôzne veci, ktoré sa dejú v našom okolí.

Napríklad samotná skladba „Descent“ hovorí presne o tom, kam ako ľudstvo smerujeme a aké chyby robíme, respektíve neustále opakujeme. Dostávame sa do bodu, ktorý jednoducho nie je dobrý a ako ľudia neustále klesáme a padáme. Všade naokolo je toľko hnevu a konfliktov, pričom za posledných pár rokov sa to len a len zhoršuje. Zdá sa, akoby sme sa za posledných zhruba desať rokov vracali vo vývoji späť. Je ťažké tomu uveriť, ale vyzerá to tak, že všetko speje na veľmi zlé miesto. My jednoducho len vnímame to, čo sa okolo nás deje. V súkromí sme veľmi pozitívni ľudia a snažíme sa takými aj zostať, ale pokiaľ ide o hudbu, tam hovoríme o tých temnejších veciach, ktoré vidíme. A toho sa veru deje naozaj dosť, takže máme kopec inšpirácie, povedzme to takto. Takže áno, určite sa na to dá pozerať aj tvojou optikou – v dnešnej dobe to tu naozaj pripomína peklo na Zemi. Veľa nádeje tu síce nie je, ale stále nám zostáva aspoň malé svetielko a uvidíme, snáď sa veci čoskoro zmenia. Ale presne o tomto píšeme. Pre IMMOLATION bolo vždy nosnou témou reflektovanie reality okolo nás a náš vlastný pohľad na ňu.

Kedy ste začali s nahrávaním albumu, kto ho produkoval, podieľali ste sa na ňom všetci, či len ty a Ross?

Začali sme 1. októbra. Veci sme skladali zhruba od 25. marca a potom sme dostali deadline na 31. októbra. Veľmi sme totiž chceli, aby album vyšiel včas a aby sme stihli vydať aspoň prvý singel hneď začiatkom roka. Aby sme to stihli, museli sme mať všetko hotové do 31. októbra, takže sme sa tam chvíľu dosť naháňali. Ako som už spomínal, tentoraz sme na to išli inak. Steve nahral bicie v Ohiu s Noahom Buchananom v Mercenary Studios. My sme potom robili gitary, basu a spevy v Rochesteri v štáte New York s Justinom Pesamontem. Má tam vlastné domáce štúdio, ktoré je ale veľmi pekné a profesionálne. O mix a master sa opäť postaral Zack Ohren a my sme ho tak trochu… nechali robiť si svoju prácu. Zvyčajne to tak robíme, ale povedzme, že tentoraz sme sa v tom až tak nešpárali, čo nám podľa mňa dosť pomohlo. Keď rok a pol počúvate pre-produkciu s počítačom generovanými bicími a gitarami, a potom zrazu začnete počuť tie skutočné živé nástroje, znie to veľmi odlišne a zvláštne. Vašou prvou reakciou je, že to chcete nasilu prispôsobiť tej pre-produkcii – čo v skutočnosti nechcete, ale podvedome vás to tam ťahá. S takouto predstavou mu zvyčajne posúvame naše nápady. Tentoraz sme to však nechali plávať a nechali sme ho pracovať. A, človeče, odviedol neskutočnú prácu. Zack Ohren to tentoraz absolútne zabil. Vždy je skvelý, ale toto… a to na to ani nemal veľa času, a predsa odviedol neuveriteľnú prácu. Takže to, že sme ho príliš neotravovali a nechali ho robiť si svoje, naozaj fantasticky zafungovalo.

Čo sa týka samotného skladania, väčšinu robím ja a s Rossom potom pracujeme na textoch a podobne. Všetku hudbu v podstate píšem na počítači. Alex mi občas pošle nejaké party, ale čo sa týka celkového skladania, hudbu píšem ja. Keď začneme riešiť nápady na texty, dáme sa dokopy s Rossom a spoločne to rozvíjame. Takto to zvyčajne funguje. Samozrejme, občas sa to mení, ak máme čas a dejú sa aj iné veci, ale v podstate to takto funguje celú históriu kapely. Som naozaj spokojný s tým, ako to celé dopadlo. Vyšlo to super. My totiž v podstate nikdy nepočujeme finálny produkt, kým nie je úplne hotový, keďže na veciach zvyčajne pracujeme až do poslednej minúty. Hoci sú štruktúry skladieb hotové už dlhšie, nikdy presne neviete, ako to bude vo finále znieť. Potom do toho pridáte texty a spevy a hľadáte, kam presne sadnú. Nasledujú sóla a všetky tie drobné pridané gitarové party, vrstvenia a podobne. Až kým to nie je skutočne hotové, tak trochu neviete, ako to celé vyznie. Ešte aj počas procesu mixovania pridávame sóla, dopĺňam ďalšie menšie vrstvy alebo naopak niečo vyhadzujeme. Je to naozaj boj až do poslednej minúty. Ale keď už bolo všetko hotové a mohli sme si to párkrát vypočuť, povedali sme si: „Okej, toto vyšlo celkom super.“ Takže aj my to v hotovej podobe počujeme prvýkrát takmer tak, akoby sme boli fanúšikovia. Úprimne, až vtedy naozaj viete, na čom ste – keď je všetko kompletné a sú tam už aj vokály. To je v podstate celý náš proces.

Čo má cover albumu vyjadrovať, a prečo názov albumu „Descent“?

No, ako som už spomínal skôr, názov „Descent“ pre mňa tak nejako zahŕňa všetko, čo sa dnes deje. To, ako ľudstvo, svet, ako všetko upadá, a že tu nezostáva takmer žiadna nádej. Vždy, keď sa objaví niečo pozitívne, vynorí sa ďalších osemdesiat negatívnych vecí. Samotný svet sa momentálne zdá byť taký rozdelený a je v ňom toľko hnevu. Neviem, je to proste zvláštne obdobie. Za posledných dvadsať rokov, a obzvlášť v týchto nedávnych, to vyzerá, akoby sa veci len postupne zhoršovali. Stáva sa z toho celosvetový problém. Takže áno, odtiaľto v podstate vzišiel ten koncept. Myšlienka padajúceho anjela jednoducho predstavuje ľudstvo a jeho pád bez akejkoľvek nádeje. Všetko sme to opísali Eliranovi Kantorovi a povedali sme mu, čo by sme chceli dosiahnuť. Spôsob, akým to dielo vytvoril, bol naozaj skvelý, pretože ho urobil skutočne beznádejným – presne tak, ako sme od neho chceli. Zachytil ten pád ľudstva a absenciu akejkoľvek nádeje. To, ako toho anjela nakreslil, ako sa pomaly prepadá do ohňa a horia mu nohy… V očiach a na tvári toho anjela doslova vidíš strach a beznádej. A to, ako sa drží svojich vlastných krídel, lebo sa už nemá čoho iného chytiť… S posledným výdychom a zo všetkých síl sa zúfalo snaží chytiť tých krídel, aby sa zachránil, ale je to už v podstate márne. Spôsob, akým to celé navrhol, bol proste vynikajúci. Je super s ním spolupracovať, pretože raz spomínal, že od kapiel niekedy nedostáva veľa podkladov – dostane len názov albumu a ide si svoje. Ale my mu pri posledných nahrávkach vždy opíšeme naše nápady a on si ich vezme k srdcu a počúva nás. Pošleme mu nejakú pre-produkciu, občas texty a podobne, on to spracuje, ďalej rozvíja a my ho už potom len necháme robiť si jeho prácu. A áno, odviedol jednoducho neuveriteľnú prácu. Zbožňujem farby, ktoré použil – s tými farbami to úplne zabil. Celé to vyzerá naozaj veľmi jedinečne a pútavo. Fakt to milujem.

S Rossom to už spolu ťaháte skoro 40 rokov, je to určite silný vzťah, udržiavate kontakt aj mimo kapely spolu? Celkovo ste už dlhšie stabilnou zostavou, čím to je?

No áno, Ross a ja sme ako bratia. Poznáme sa už poriadne dlho a naše rodiny majú k sebe blízko. Sme si naozaj veľmi blízki a vždy sme počas tých rokov boli. Čo sa týka Stevea a Alexa, tak Alexa poznáme už od čias našich prvých demo nahrávok a Steve je v kapele už nejakých 25 rokov. Takže sme všetci veľmi prepojení, čo naozaj dosť pomáha. Žijeme síce v rôznych oblastiach – Ross a ja bývame blízko seba, takže pre nás je to očividne jednoduchšie, stále spolu niekam chodíme a niečo podnikáme… Ale Steve je v Ohiu a Alex vo Virgínii. Stále sme však v kontakte a občas sa stretávame. Keď robíme veci spoločne, sme veľmi zomknutí a všetci spolu skvele vychádzame. Sme teda priatelia aj mimo kapely, a to znamená naozaj veľa. Počas tých takmer 40 rokov to chcelo svoj čas a prešli sme si aj pár zmenami. Náš bývalý gitarista Bill Taylor bol tiež skvelý, ale jednoducho sa rozhodol odísť, lebo už v tom nechcel pokračovať. Chápali sme to a vtedy k nám prišiel Alex. Ale to už je tiež nejakých 10 rokov, čo je Alex v kapele a ako som hovoril, poznáme sa už od polovice 80. rokov. Takže áno, sme dosť zohratá partia. Sme za to veľmi vďační. Trvalo nejaký čas, kým sme rokmi našli tých správnych ľudí, ale odkedy ich máme, je to paráda a všetci si to užívame. Všetci sme do toho ponorení na 100%. Cítime sa v tomto smere naozaj šťastní, pretože aj na turné zvyčajne trávime čas spoločne. Nie je to tak, že by sme sa od seba izolovali, stále sa spolu bavíme a trávime čas, aj keď sme na cestách. Keď máte blízko k ľuďom, s ktorými pracujete, keď s nimi dobre vychádzate a všetci máte rovnakú víziu, je oveľa jednoduchšie udržať veci v chode a udržať kapelu pokope. Rozhodne sa teda považujeme za šťastlivcov, že máme so sebou a okolo seba toľko dobrých ľudí – či už priamo v kapele, alebo v našom aktuálnom tíme, ktorý je jednoducho skvelý.

Cez leto vystúpite aj na festivale Brutal Assault, kde ste takpovediac už skoro udomácnení, čo pre vás tento festival znamená, ľudia, ktorí ho organizujú a taktiež aj festival Obscene Extreme?

Znamená to pre nás naozaj veľa. Úzko spolupracujeme, Tomáš je naším priateľom už mnoho rokov, je to super chlapík a samotný festival Brutal Assault je jednoducho úžasný. Tá lokalita, tá atmosféra, ľudia tam, tím, ktorý to organizuje, vrátane Tomáša… Vždy je radosť tam hrať. Keby sme mohli, hrali by sme tam každý rok, pretože je to jeden z tých festivalov, na ktoré sa vyslovene tešíte. Vždy je tam skvelá zábava a je to proste super. Vždy majú parádne zostavy kapiel a rôznorodé veci. Viem, že sa časom rozšírili a neustále rastú, ale stále si zachovávajú tú svoju atmosféru, ten oldschoolový feeling medzi tými hradbami. A čo sa týka Čurbyho z Obscene Extreme, s ním tiež spolupracujeme – momentálne nám robí merch tu v Európe. Sme si veľmi blízki s ním aj s jeho priateľmi. Obaja títo chalani a ich festivaly sú naozaj fantastickí. Majú v sebe ten skutočný význam toho, o čom metal vlastne je. Robia to, pretože sú pre hudbu zapálení, baví ich to, čo robia, a radi vidia všetky tie menšie či väčšie kapely, nech už je to ktokoľvek. Hlavne však radi vidia, že sa ľudia skvele bavia a chcú im to poskytnúť dobrým a pozitívnym spôsobom. Pretože hudba je pozitívna, spája ľudí a to v dnešnej dobe naozaj potrebujeme. Myslím si, že chalani ako Čurby a Tomáš so svojimi festivalmi Brutal Assault a Obscene Extreme prinášajú obrovské množstvo pozitivity pre neskutočne veľa ľudí – nielen z Českej republiky, ale pre všetkých, ktorí sa na tie festivaly zídu z celého sveta. Takže áno, je to úžasné a vždy sme nadšení, keď môžeme byť súčasťou týchto akcií. Viem, že sme hrali na Čurbyho feste pred rokom alebo dvoma a bolo to famózne, a už sa veľmi tešíme, že si tento rok opäť zahráme na Brutal Assaulte. Vždy je to tam skvelý zážitok.

Rozhovor robíme zo Slovenska, poznáš nejaké slovenské kapely? Vystupovali ste viackrát na Slovensku, vieš niečo o našej krajine?

Z hlavy mi teraz momentálne žiadna nenapadá, ale hrali sme u vás už viackrát a vždy sa k vám, rovnako ako do všetkých krajín východnej Európy, radi vraciame. Vždy je to tam super. Viem, že aj na tomto turné do pár z nich zavítame. Milujeme hrať kdekoľvek v Európe, vždy sa na to veľmi tešíme. Fanúšikovia vo východných krajinách sú navyše do hudby vždy o niečo viac zapálení a vášniví. Takže za nás je to paráda, všetko je super a všetko to vo finále spadá pod jednu spoločnú vlajku.

Rob ďakujeme za rozhovor, posledné slová patria tebe.

Ja ďakujem za rozhovor a za tvoj čas, veľmi si to vážime. Tešíme sa, že na tomto turné uvidíme ešte množstvo ďalších ľudí. V lete sa potom určite vrátime na Brutal Assault, na nejaké ďalšie festivaly a rovnako aj na zopár klubových koncertov. No a do Európy sa určite vrátime na ďalšie kompletné turné, buď koncom tohto roka, alebo začiatkom toho ďalšieho. Takže áno, vrátime sa! Sme jednoducho nadšení z toho, že si ľudia vypočujú náš nový album a že pre vás všetkých môžeme naďalej hrať. Ešte raz vďaka za rozhovor.

Viliam VARG Becler

Preklad: Juraj Bednárik