Letí ten čas. Aj napriek tomu, že tento rok bol pre mňa osobne náročný, rozhodli sme sa opäť spojiť príjemné s užitočným a absolvovali sme každoročnú dovolenku a zážitkový víkend v jednom. A tak aj teraz spisujeme report, cestopis a drobné postrehy v jednom. Keďže aj ten týždeň, podobne ako uplynulý rok bol taký rozhádzaný, nepodarilo sa ísť v predstihu, aj keď boli také špekulácie. Takže všetko začína rituálmi na benzínke a pekelnej stanici. Z pekla do pekla. Keďže každý rok menia cestovný poriadok, tentoraz to vyšlo na Leo Express. Išiel načas. Vždy som ich mal rád, ale tentoraz dali týmto smerom také iné vagóny a v nich sa až tak dobre nespí. Mám pocit, že ich na tento smer teraz dali pravidelne. Táto trasa a celkovo náš sever asi slúži ako nejaký trest za skutky minulé, no. Ale tak dáte si do slúchadiel EDGE OF SANITY a THY CATAFALQUE a cesta ide sama. V Prahe sa klasicky oťukáme a ide sa smer Plzeň. Tam máme už nejaké obľúbené miesta na pozretie. Opäť ideme zájazdom, za tento výborný nápad patrí usporiadateľom vďaka.
Na miesto prichádzame včas a preto je dostatok priestoru a času na aklimatizáciu. Prvá zväčša vystupuje nie príliš známa kapela. INFAM ale boli fajn. Underground black metal reznutý deathom, valilo to do rytmu a na rozohriatie to bolo ideálne. Ako každý rok sú solídne horúčavy, čo mne len vyhovuje, ale tak treba dodržiavať pitný režim. Zasa som tajne dúfal, že tu bude tá železná limonáda, ale nebola. A toto je vlastne jediná výtka festivalu a moja osobná nespokojnosť. Aj tá citronáda je fajn, ale tá železitá limonáda, čo mali keď som tu bol po prvý raz, tak to boli nebesá. Na druhej strane je opäť v ponuke ten fantastický cestovinový šalát. Druhí vystupujú mladí podľa vzhľadu, ale aj podľa počtu vydaní, NECROMANTH a bolo to veľmi sympatické vystúpenie. Pure fucking black metal. Klince, krv, warpainty. Žiadne kompromisy. Toto v dnešnom black metale už moc nerezonuje a išlo o takú príjemnú nostalgiu. Prečo nie. Neskôr večer sme prehodili pár slov so sympatickým mladíkom a vysvitlo, že hrá v kapele. Prajeme nech sa darí. Nevideli sme však celé vystúpenie, lebo sa bolo treba ísť schladiť, zrelaxovať a čiastočne zregenerovať k neďalekému potoku. Príjemné miesto na meditáciu. Vraciame sa na miesto činu a to už začínajú EIDKAMERADEN. Ja mám pre týchto maskovaných mužov slabosť a čakal som príjemné prekvapenie a stalo sa tak. Majú na konte zatiaľ jednu nahrávku s rovnakým menom ako kapela, na debut je to kvalitný materiál a naživo to bolo rovnako výborné. Troška začali nesmelejšie, ale nakoniec fantastické vystúpenie, nasadenie, aj dojem. Hudobne taký až black n roll, má to nápad, chvíľami sa to zvrhne do melódie a pekne nabúšených momentov. Vokál vyššie položený, presne ako mám rád, až neľudský. Za mňa úplná spokojnosť. A myslím, že takýto názor už malo aj obecenstvo, lebo sa začal robiť slušný kotol. Naopak, ďalší maskovaní HEATHEN LIFECODE ma akosi neohúrili. Ako vystupovanie mali, rovnako nestrácali určitú galantnosť, hlavne vokál bol ako z pekla, ale tá produkcia mi celkovo akosi nesadla. Preto sme aj podrobnejšie zamierili k stánkom. Zdá sa mi, že ten výber je tu čoraz širší a tak nie je nemožné niečo si nevybrať. Každý rok si čosi dobré odnesiem. S nákupom spokojnosť. Keďže ich počúvam až od „Taste Of Victory“, od tohto záseku mi chýbala iba anglická verzia CD „Weltanschauung“. Nebolo o čom. Do toho ešte reedícia veľdiela „Animatronic“ a reedícia tributu LAIBACH. Yeah.
Teraz by som mal začať písať niečo o nedostatku profesionality alebo o neúcte k divákom, ale ja nie. Áno, ROSTORCHESTER. Sú vystúpenia lepšie a horšie, a potom sú tu také, na ktoré nikdy nezabudnete. Málokedy si riadne spomeniete na niektoré kapely, ktoré hrali pred štyrmi rokmi. Na toto si každý spomenie aj o desať či dvadsať rokov, či už v dobrom alebo zlom. Asi čakáte, že napíšem, aké to bolo strašné, ale ja nie. Podľa mňa to bolo možno jedno z najlepších vystúpení vôbec. Proste vyjebaný punk black metal, ešte aj vizuálne. Že niečo nie je v poriadku sa mi zazdalo už pri rozcvičovaní. Idem sa pozrieť bližšie, lepšie a ostrý týpek mal už také ladné pohyby. Keď to začalo, rozpútalo sa peklo, aké v dnešnej dobe už nevidieť. Spevák si normálne príde s cigárkom, takmer prázdnou fľaškou v ruke a rozbitým čelom. Kým niektorí o tom spievajú, on to asi žije. Gitarista mal pri sebe iba pivko, ale mal čo robiť, aby to ustál na nohách, z čoho usudzujem, že v hre nebolo len pivko. Hlavne to bolo počuť, keď musel hrať tie melodickejšie party na spodných strunách, to už bolo počuť. Zato spevák, má očividne nejakú tú výdrž, lebo aj keď sa fľaša vyprázdňovala, tak sa držal na nohách úplne v pohode. Samé úsmevy všade a užíval si to čoraz viac, užíval si to teda riadne. Aj spev bol do pohody, aj keď si neskôr musel vypomáhať textami z mobilu. Normálne mu vypadol text a normálne vytiahol mobil a normálne to spieval a čítal z mobilu. Ja už fakt neviem, čo už môže byť viac vyjebaný underground. Ja som chvíľami nechápal, čo to vlastne vidím a vedel som, že sa zúčastňujem niečoho veľkolepého, o čom sa budú ešte ďalej predávať legendy a bude sa to vyprávať po zimných večeroch pri priadkách. Lenže či tomu ešte niekto uverí. Musím ale aj dodať, že basa a bicie sa hodovania asi moc nezúčastnili, pretože tí podávali úplný profi výkon a museli druhú polovičku kapely často usmerňovať. Ja som si to neskutočne užil, lebo to bol proste rebelantský black punk bez akýchkoľvek kompromisov. Fakt ma bavili a to píšem ako už niekoľkoročný abstinent, ktorému by to malo podľa akademických poučiek a príručiek vadiť. Nevadilo. Koncert desaťročia.
SEKHMET oznamuje, teda skôr diktuje, že „Chci tady lidi v řade!“ A tak aj bolo, pretože sme boli zrejme neukáznení. Každoročná stálica predviedla svoju klasickú šou s ohňom, také divadielko, ale ako aj každý rok na to hovorím, že za mňa fajn. Majú to celkom pestré s tými rôznymi výstrelkami a do toho svoje klasické poňatie black metalu. Imidž šperkujú a vystúpili v uhrančivom outfite. Frontman v bielej zakrvavenej košeli a nepoznal žiaden zmysel pre odpočinok pred neustálym pohybom a figurami, ktoré každý rok vylepšuje, pôsobí to vskutku charizmaticky. Toto je presne typ kapely aká sa tu hodí a má tu svoje miesto. Ja som si to užil a bavili ma ako každý rok. A prichádzajú na rad hlavné hviezdy. CLANDESTINE BLAZE a Mikko Aspa už majú kultový status. Je paradoxom, že ma viac berú jeho power electronics zvrátené vízie, ale tak bol som zvedavý. Parťák je z nich unesený a nedá na nich dopustiť. Pre neho to bolo priam ikonické vystúpenie. Mňa osobne hudobne tak neberú, ale vzbudzujú rešpekt. To im nemožno uprieť. Bolo to hutné, násilné, drsné. Celkovo to malo taký zmyslený náboj. Už bol neskorý večer a tak sa hralo za tmy, čo len umocňovalo brutálny dojem z kapely. Masky nemali tie klasické kukly, ale kožené, zrejme z návštev špecifických salónov. Black Shining Leather. Je už vlastne noc a my sa blížime k záveru. Ten patrí legende INQUISITION. Videl som ich už v Bielsko-Bialej a musím povedať, že v klube mi sedeli viac. Hral sám s bicmenom, a aj keď má upravený sound, až je prítomný plný zvuk, ale na veľký festival neviem, či to postačuje. Ako úspech u divákov mali, tam nie je o čom, ale mne to v tom klube prišlo lepšie. Tak a ďalší ročník za nami. Bolo to ako vždy fantastické a nám neostáva nič iné, len sa vydať na dlhú cestu späť.
Text: ŠTEFAN „PIŠTÍK“ VOJVODÍK
Foto: VLADIMÍR „VLAD“ KOŽÁK
