Sladké, príliš sladké. Kapela s históriou, či už v počte odohratých rokov, či vydaných albumov. Celkom populárna a jej štýl vychválený u kritiky i fanúšikov. A zrejme to bude problém, že ja asi nebudem ideálna cieľová skupina pre ich hudbu. Celé to bude zrejme takým ich svojským a originálnym zvukom, ktorému akosi nemôžem prísť na chuť. Nebude moc kapiel, ktoré znejú podobne, a určite najbližšou charakteristikou ich tvorby bude, ak ju označíme alternatívnou. Začiatky sa niesli v gotike a nejaké jej ozveny určite ešte aj dnes bádať, ale skôr ako nejaké preklávesované plochy plné klišé, tu máme skôr takú ľahkú a priedušnú atmosféru. Práveže to by mi malo všetko imponovať, ale celkovo si k nahrávke nemôžem nájsť jednoduchú a úprimnú cestu. Je to síce plné originálnej melanchólie a slovo „sladký“, ktoré som použil na začiatku, možno nie je to pravé, aké som mal použiť, ale nič lepšie ma nenapadlo. Nie je to veselé, ani mi nepríde plné radosti, ale to „sladké“ možno spočíva v prílišnej jemnosti. Aj napriek bohatosti výrazu, skladby sú napísané v určitých mantineloch a hlavne vokál, či aj skladateľský um sa celý čas výrazne neutrhol z reťazí a plynule si ide to svoje a pre mňa akosi časom upadol do určitej monotónnosti. I keď niektoré skladby ako „Berlin“ či „Voltaire!“ spĺňajú atribúty hitu ako chytľavosť či náboj, celkovo sa po chvíli obohrajú. Viem si predstaviť, že majú svojich skalných fanúšikov, ktorí na nich nedajú dopustiť, tiež ohlasy na album sú skôr pozitívne a koncertne to bude tiež v pohode a tie skladby možno nakoniec vyznejú ináč. Mňa však táto nahrávka nezaujala, dokonca chvíľami mi to vyznenie až vadilo. To určite nebude chyba kapely, ale tento ich štýl na mňa vôbec nezapôsobil.
ŠTEFAN „PIŠTÍK“ VOJVODÍK, hodnotenie: 2,5/5
