Tieto nemecké chladné projekty vychádzajúce z black metalu, sú často opomínané a nedocenené, a často majú niečo do seba, určitú formu originality, či dokážu vyčariť moment prekvapenia. Príkladov zopár poznám, taký ikonický sú THE RUINS OF BEVERAST, ale top erbovým príkladom sú pre mňa navždy NAGELFAR a ich nedotknuteľné „Srontgorrth (Die Macht erfaßte das Meine wie die Angst das Blut der Anderen)“, kde ťažko ešte niečo dodávať. A teraz ako dopadli studení COLDWORLD so svojim ďalším, v poradí tretím radovým zásekom v diskografii a opäť s patričným časovým odstupom. Pri tomto projekte sa používa aj prívlastok depresívny, tu by som bol však s týmto pojmov a s jeho šermovaním troška opatrný. Black metal je základom. Ale cítiť tu závan aj post-metalu, avantgardy, nie v nejakých extrémnych náložiach, ale je to tu. Cítiť aj, že Georg Börner zrejme počúva soundtracky (druhá skladba má príznačný názov „Soundtrack To Isolation“). Využívanie klasických nástrojov (nakoľko sú „klasické“ netuším, ale pasujú a znejú tu parádne), čo krásne deklaruje v úvodnej, nádherne komponovanej inštrumentálnej „Leere“. Je podpísaný aj na projekte SANGRE DE MUÉRDAGO, čo je všetko len nie metal a práve tam sa využívajú klasickejšie, resp. akustické nástroje. Plochy čistých tajomných vokálov zvyšujú dielku pestrofarebnosť. Inštrumentálne plochy sú tiež bohato zastúpené, a tak celé album striedajú rôzne odtiene nálad a je tu slušne zastúpená pestrosť. Zo začiatku vyzeralo „Isolation“ skôr ako neprístupnejší materiál, neskôr som sa poslucháčsky doňho postupne prebíjal a teraz ho hodnotím už vyššie. Niežeby ma odrovnalo, zaskočilo alebo prekvapilo. Skôr som si ho obľúbil pre solídnu dávku neurčitej melanchólie a určitú schopnosť tvorby nálady. Sympatické a svojsky rozkošné. A pochmúrne.
PIŠTÍK, hodnotenie: 4/5