Legenda. Žiadne kompromisy. Black metal. Surovosť. Čierna a biela, alebo šedá. Nič medzi tým. Toto sú niektoré istoty v dnešnom neistom svete, ktoré nás oblažia už na ôsmom albumu tejto nórskej stálice. Poslednú vec „Avvik“ som tu recenzoval minule, nešlo však úplne o radovú vec, veď si tam strihli aj nekonvenčne cover od SISTER OF MERCY, bolo to skôr také spestrenie tvorby, ale tentoraz už ide o plnohodnotnú rezbu. Aj keď to má obligátnu hraciu plochu cez 42 minút, je poskladaná iba zo štyroch dlhších skladieb. Všetko samo osebe v true nórčine. Od začiatku je to svižné, nejde sa do plôch, ktoré by rýchlosťou zabíjali, ale má to rezkosť, patričnú surovosť a až black ˈnˈ rollové momenty. Duchom je to celé akoby v slávnych deväťdesiatych rokoch a takto by sa dala označiť ako typická severská black metalová nahrávka ich zlatého veku. Ale pri hlbšom počúvaní tu nájdeme aj zaujímavé postupy a momenty, ktoré trošku pričuchajú k určitému progresu. Je jasné, že nemôžete stagnovať a kreativita musí byť zastúpená a náznak vývoja je potrebný aspoň v nejakom minimálnom množstve. Myslím, že sa tu kapele podarilo preniesť na drážky nosiča celkom pozoruhodný black metal, ktorá evokuje ducha starých čiernych časov, ale pritom neznie vôbec prehnane archaicky. A dokonca aj keď skladby sú minútami dlhšie ako je zvykom, tak neupadajú nutne do stereotypu, ani úplne nespia, ale príjemne odsypú. Tak teraz s kožou na trh. Nemôžem povedať, že by ma album zabilo, ani nemyslím, že zanechá výraznú stopu v black metalových vodách. Avšak určité kvality má, to mu nemožno uprieť a hlavne, že stále sa poctivo držia práporu pravého nórskeho black metalu. A im sa to dá veriť.
PIŠTÍK, hodnotenie: 3,5/5
