Xzibit výborne obohatil túto skladbu a dodal jej veľmi zváštnu príchuť. Z môjho pohľadu ide o jeden z najlepších songov na albume!
O skladbe „And We Run“, v ktorej hosťuje rapper Xzibit
V hlbokom holandskom undergrounde gothic metalu sa v roku 1996 zrodila jedna z najdôležitejších kapiel žánru – WITHIN TEMPTATION. Svoju kariéru ukočírovali veľmi dobre a podarilo sa im vyvinúť na celosvetovú špičku akéhosi symfonického pop-rocku/pop-metalu bez toho, aby stratili väčšinu pôvodných priaznivcov. Takmer pravideľne každé tri roky prichádzajú s novým albumom a tento rok vyvrhli na svetlo sveta už svoj šiesty regulérny album „Hydra“.
Bol som naozaj zvedaví, kam sa kapela po predchádzajúcom albume „The Unforgiving“ ešte môže posunúť. Trochu sa moje obavy naplnili a „Hydra“ je v rámci ich progresu trochu stagnáciou. Poďme ale po poriadku. Album otvára skladba „Let Us Burn“, ktorá ma svojim vlažným tempom, trochu ohratým vývojom a decentným „drajvom“ s bombastickým refrénom, na ktorý sme si zvykli na predchádzajúcich albumoch, nemilo prekvapila, ba až sklamala. Kapela touto skladbou otvorila aj koncert v Bratislave a predpokladám, že je to „otvarák“ na celom turné, čo ma prekvapuje ešte viac. Tých skladieb na úvod koncertov si viem v ich podaní predstaviť neúrekom. Musím povedať, že ani naživo (12.3.2014) „Let Us Burn“ nezafungovala a úvod večera v bratislavskej Incheba aréne som si predstavoval inak. Druhou skladbou na koncertnom playliste bola skladba „Paradise (What About Us)“ taktiež z nového albumu. Skladba je duetom Sharon den Adel a fínky Tarji Turunen a podľa môjho (pravdepodobne ojedinelého) názoru skladba nie je až takou peckou, ako by sa čakalo. Gitary sú dravé, tlačia sa dopredu (najmä na koncerte), ale soft prejav Tarji Turunen tlačí tento song do jemnejších popových vôd, ktorým svoj výraz prispôsobila i Sharon. Medzi slohami a refrénmi sú minimálne zmeny v intenzite prejavu a tak skladba plynie a plynie… až uplynie. Koncertná verzia skladby vyšla rozhodne lepšie a Sharon dokázala naživo slušne pritlačiť na pílu, za čo som bol strašne rád. Ďalšou z viacerých skladieb na albume, v ktorej sa objavil hosťujúci spevák, je kúsok „And We Run“. Tentokrát ide asi o najkontroverznejšieho hosťa, ktorým je rapper Xzibit. Pecka, važení! Výborne vystavaný song, konečne atmosféra, gradácia a nečakané zvraty (na pomery WITHIN TEMPTATION). Xzibit výborne obohatil túto skladbu a dodal jej veľmi zváštnu príchuť. Z môjho pohľadu ide o jeden z najlepších songov na albume! Platilo to i na koncerte, kde (rovnako, ako v prípade všetkých ostatných hosťujúcich vokalistov) bol jeho prejav púšťaný zo záznamu a veľmi dobre zapracovaný do videoprojekcie, ktorá tvorila pozadie vizuálne perfektne zvládnutej scény.
Nesmiem opomenúť ani song „Dangerous“, v ktorej si pre zmenu zahosťoval Howard Jones a je celkom slušným nášupom a na albume po úvodnej „Let Us Burn“ pôsobí ako balzam na dušu. Po prepracovanej balade „Edge Of The World“ s hustými gitarami v závere, v ktorej sa Sharon den Adel odhalí v celej svojej dokonalosti (mám na mysli vokálny prejav), je čas na ďalšiu razantnú záležitosť „Silver Moonlight“, v ktorej si zabručal aj dlhoročný skladateľský líder a momentálne gitarista na materskej dovolenke Robert Westerholt, ktorého charisma tak veľmi chýba na pódiách! A rovnako aj táto skladba. Koncert plynul ďalej a samozrejme prišlo aj na mnoho starších skladieb, ktoré dostali vďaka aktuálnemu zvukovému zameraniu kapely razantnejší a menej symfonický kabát. Niekedy to bolo možno trochu na škodu, ale kapela šľapala ako hodinky. Teda až na jeden menší problém v tisíckrát zahranej „Stand My Ground“, kde sa kapela po stoptime úplne rozišla so samplami ☺, stáva sa. Našťastie Mike Coolen za bicími a klávesák Martijn Spierenburg ostatných usmernili tým správnym smerom. V podaní WITHIN TEMPTATION to vyznelo skôr milo ako problematicky. Poďme ale späť k albumu. Skladba „Covered By Roses“ je taká tanečná záležitosť s gitarami, kde sa chalani decentne pohrali aj so samplami. Celkovo moderné technológie majú týto holanďania zvládnuté na výbornú (no bodaj by nie). Pekné gitarové sólo si tu stirhol Ruud Jolie, ktorý aj na koncerte pôsobil uvoľneným dojmom a rozdával úsmevy všade navôkol. Po tomto songu už album trochu upadá a kapela v skladbách „Dog Days“ a najmä záverečnej „Whole World Is Watching“ (opäť s hosťujúcim spevákom, tentokrát Davom Pirnerom) stráca dych a skladby pôsobia tak trochu do počtu. S týmto názorom určite nebudú súhlasiť najmä „normálni“ fanúšikovia kapely. Z depresií aspoň vytrhne predposledná „Tell Me Why“, ktorá znie ako oldschoolový WITHIN TEMPTATION (!), gitarový našlapaný doom (či gothic?) metal opäť aj s prejavom Roberta.
Album „Hydra“ určite nie je najvrcholnejším dielom kapely aj napriek tomu, že je cítiť, že sa chalani a i samotná Sharon zamerali na množstvo detailov, zvukov a hlasov. Možno pri tom kvante aranžérskych vychytávok trochu prehliadli „neútočnosť“ niektorých skladieb. Rozhodne si nedovolím kritizovať prácu týchto kvalitných muzikantov, no pokiaľ som predchádzajúci album „The Unforgiving“ ohodnotil v istom médiu plným počtom bodov, v tomto prípade by som „Hydra“ prísúdil pomyselných 6,5 z 10.
To však nič nemení na tom, že koncertne, tak ako som očakával, je kapela silná. To sa potvrdilo aj na bratislavskej akcii, kde možno chémia medzi hudobníkmi a obecenstvom nefungovala tak, ako by sa patrilo, ale predvedené výkony, scéna, projekcia boli veľmi kvalitné. Tiež bolo cítiť (a počuť), že sa WITHIN TEMPTATION výrazne zamerali na sample a playbacky, s ktorými sa pohrali do najmenších detailov a fungovalo to. Za zmienku určite stojí aj to, že prišlo na všetky zásadné skladby z ich diskografie, čo veľmi potešilo. V minulosti som absolvoval už aj zvukovo kvalitnejšie koncerty tejto partie, ale zhruba dvojhodinová show v Bratislave rozhodne patrila k tomu lepšiemu, čo Incheba aréna so svojou inak mizernou akustikou zažila.
