TUBLATANKA – 30 rokov albumu Nebo Peklo Raj: „Ísť do vydavateľstva Supraphon bolo vtedy zlé rozhodnutie.“

Písal sa rok 1990, bolo krátko po revolúcii a fungovanie a správanie našej spoločnosti sa začalo meniť. Tentokrát nemá význam spomínať, čo sa z našej krajiny stalo v 90-tych rokoch. Budeme sa totiž baviť o skupine TUBLATANKA, ktorá bola v období pred a okolo revolúcie na vrchole fanúšikovského záujmu. Ich prvé tri albumy väčšina fanúšikov radí medzi klenoty a kultúrne dedičstvo slovenskej (i československej) rockovej hudby. To samozrejme právom. Avšak album „Nebo – Peklo – Raj“, ktorý vyšiel práve v roku 1990, mnohým až tak nevoňal. Je možné, že nezapadal do všeobecnej atmosféry v krajine a ľudia bažili po všetkom, čo je zo „západu“, nemali čas a chuť sa zaoberať vecami, ktoré poznali predtým. Osobne som tento album zbožňoval, možno aj preto, že som sa v tom čase do hudby už naplno ponáral a album stal sa jedným z pilierov môjho dospievania. Album „Nebo – Peklo – Raj“ tento rok oslavuje svoje tridsiate narodeniny a jednoducho som to nemohol nechať bez povšimnutia. Spojil som sa teda s človekom najpovolanejším a prehodili sme o tomto albume pár slov. Dámy a páni, Maťo Ďurinda.

Ahoj Maťo. Je to už neuveriteľných tridsať rokov od vydania albumu „Nebo – Peklo – Raj“. Aké sú tvoje spomienky na to obdobie? Bolo to hneď po páde železnej opony. Do akej miery vás táto situácia ovplyvnila ako ľudí, ale aj ako umelcov?
Štvrtý album sme nahrávali v období približne 9 mesiacov po páde železnej opony v bývalom Československu a ako partia mladých ľudí, ktorí majú život pred sebou, sme sa z vysnenej slobody a demokracie veľmi tešili. Všetci sme už boli po období nežnej revolúcie nasiaknutí politikou a sledovali sme ju aj vo svete. V tom čase sa odohrávala vojna v Perzskom zálive a my sme každý deň na raňajkách pred odchodom do štúdia sledovali vyše hodinu vojnu v priamom prenose. Bolo vtedy po prvýkrát možné sledovať takéto veci v televízii. Sledovali sme tie hrôzostrašné letecké útoky na Baghdad. Neskôr sme pocity tohto vojnového obdobia vo svete vniesli do videoklipu k piesni „Démon pomsty“, ktorá je prvou skladbou na tomto albume.

Tublatanka sa dovtedy snažila vo väčšine svojho repertoáru tak povediac „bojovať“ proti politickému režimu, ktorý u nás vládol do konca roka 1989. Bolo náročné hľadať orientáciu a zameranie vašich textov v „novej dobe“?
V našich textoch pred rokom 1989, ale aj po ňom, sa častokrát odzrkadľovalo to, čo nás trápilo a túžili sme po zmene k lepšiemu, ľudskejšiemu a spravodlivejšiemu. A tak bolo zameranie textov prirodzené, lebo sa týkalo našej krajiny, v ktorej sme všetci „jedli rovnaký chlieb“.

Štvrtý album má niekoľko špecifík a zaujímavostí. Jednou z nich je aktívnejšia tvorivá potencia od Paľa Horvátha. Myslím, že albumu to prospelo a prispelo k jeho pestrofarebnosti. Na druhej strane, bol to prirodzený vývoj udalostí, alebo si to Paľo tak trochu „vydupal“?
Pre spevácky part Paľa Horvátha som na album zložil pieseň „Smrť a sláva“ a bol som rád, že aj Paľo prispel na album autorsky ďalšími štyrmi skladbami. Nič si nemusel vydupávať, ja som si od vzniku TUBLATANKY prial, aby sme pracovali na príprave albumu tak, ako napríklad BEATLES a autorsky budú tvoriví viacerí členovia skupiny.

Celkovo sa mi zdá, že ste si pri tvorbe štvrtého albumu povedali, že stvoríte skladby, ktorými zavriete ústa frfľošom, ktorí vás považovali „len za rýchlo kvasené rockové hviezdy“. Album obsahuje skladby, ktoré sú technickejšie a prepracovanejšie. Boli ale vaši fanúšikovia na to vtedy pripravení? Aké ste mali od albumu očakávania?
Fanúšikovia na album neboli pripravení. My sme sa inštrumentálne a pocitovo vyvíjali ďalej, napadali nás pri tvorbe ťažšie a technicky zdatnejšie skladby. A to naši fanúšikovia najskôr neprijali a ten album odsudzovali. Vraveli, že to už nie je ono, že to nie je TUBLATANKA. Čakali priamočiarejšie piesne typu „Vo veľkej škole dní“ alebo „Skúsime to cez vesmír“. Ale my sme chceli priniesť v piesňach určitý pokrok aj v inštrumentácii, celkovom dojme i textoch, ktoré už neboli také „rozprávkovo rebelské“, ale viac na rozmýšľanie. Teší ma, že sa fanúšikovia po mnohých rokoch k albumu „Nebo – Peklo – Raj“ vrátili a docenili ho. Dnes nám píšu, že ten album je naozaj dobrý, že až teraz mu prišli na chuť, lebo v čase vydania sa im nepáčil a čakali skôr niečo v duchu prvých troch albumov.

Spomenul si skladbu „Smrť a sláva“. Ako to bolo s tou kompletne prevzatou pasážou od LED ZEPPELIN? Kto s tým prišiel? Zaujímalo by ma, či ste o tom mali v kapele nejakú debatu, alebo ste boli všetci z toho nápadu jednohlasne nadšení.
Všetci traja sme boli odmlada posadnutí a fascinovaní hudbou LED ZEPPELIN. Keď sme v skúšobni nacvičovali pieseň „Smrť a sláva“, tak bubeník Ďuro Černý začal v jednej pasáži spontánne hrať bicí podklad a povedal „tu sa to vyslovene pýta, urobme tu pasáž sóla v duchu Zeppelin“. Tak sme sa zabávali a hrali niečo ako Bonham, Page a Jones v sóle piesni „Whola Lotta Love“. Všetci sme to cítili a chceli sme, aby to bola naša pocta tejto veľkej skupine.

Celý rozhovor s množstvom ďalších zaujímavých odpovedí a taktiež krátkou spoveďou Martina Sarvaša nájdete v našom magazíne Rock Hard č. 60 z októbra 2020. Kúpiť si ho môžete v našom eshope!
Ďakujeme.