Anglická kapela LUNA’S CALL z Lincolnu (grófstvo Lincolnshire, stredovýchodné Anglicko) nie je moc typický zjav, ktorý by nám bol známy z Ostrovov. Odtiaľto pochádzajú poväčšine kapely holdujúce starej škole death metalu, alebo tento štýl zobrali akosi priamočiarejšie. O tomto však viac v rozhovore v tlačenej forme časopisu. LUNA’S CALL sa vybrali cestou spájania výraznej progresivity rocku s pomerne ťažkou formou technického death metalu, čím vytvorili akýsi aktuálny model modernej kapely. Svoje meno po prvýkrát definovali debutovým albumom „Divinity“ z roku 2016, odkedy sa v modernejších kruhoch musí s nimi počítať. Niektorí hudobní odborníci ich hudobný štýl klasifikujú ako progresívny rock/technický death metal/neoklasicizmus. Ich skladby sú skutočne úžasne zložité a vyžaruje z nich obrovská veľkoleposť a epická dynamika. Je to zmes vesmírnych riffov a veľmi rozmanitých vokálnych štýlov. Na druhej strane je táto muzika skutočne produkovaná iba pre náročných hudobných odborníkov? Na počúvanie možno úžasné, ale chcel by som toto počúvať hodinu pod pódiom? Fakt neviem, na toto by možno vedel odpovedať ich rodák Vilo (William Shakespeare – byť tam, či nebyť?). Každopádne, je to ťažká a zložitá muzika, možno viac na počúvanie ako na zábavu, možno viac na vyčistenie hlavy večer po práci v kresle ako na veľké pódiá. No možno sa mýlim a milovníci tohto štýlu si to vedia vychutnať aj inak. Osem nových skladieb a viac ako 50 minút dá každému zabrať a to nielen Russ Russellovi ako producentovi a autorovi mixu a masteringu.
MIROSLAV „KREMATOR“ GALGÁNEK, hodnotenie: 4,1/5
