Ach, tie zlaté deväťdesiate. THERION je príliš komplikovaná kapela a ešte viac komplikovanejšie je rozobratie tohto pozoruhodného opusu. Kto pozná ich dnešnú tvár, asi nedocení príliš ich fantastickú tvorbu poslednej dekády dvadsiateho storočia. Samotná púť kapely by sa dala rozdeliť na tri kapitoly. Dnešná, po dvojalbume „Lemuria/Sirius B“ je príliš popkornová, taká estráda a šaráda v jednom, albumy sú taká kolotočiarska púť a nedokážem nájsť v nich krásu. Druhá etapa by sa dala označiť operno-symfonickou, kde všetko začalo legendárnym „Theli“, ale mňa dostali až ich mega opusom „Vovin“, pokračovali prekrásnym výberom „Crowning Of Atlantis“ a zavŕšili to nedoceneným „Deggial“. Na ďalšie albumy nemožno zle nazerať, ale už taká „Lemuria“ bola silno kontrastná, na jednej strane balast a priemer a na strane druhej silné a mocné skladby na báze geniality. Prvá etapa je od ich debutu až po prelomový, prekrásny „Lepaca Kliffoth“. No a po tomto drobnom exkurze prejdeme k samotnému, recenzovanému dielku. „Beyond Sanctorum“ je lahodne spravený death metal, ale tejto hydre už bol akýsi pritesný, a tak už sú tam náznaky progresie a určitých svojských „therion prvkoch“, na ktorých sa bude stavať v budúcnosti. Hneď druhá „Pandemonic Outbrak“ je chuťovka a celý album krásne sype. Nedosahuje parametrov neskoršej tvorby, ale nemožno ho nebrať vážne. Fanúšikovia dnešnej tvorby možno ani tieto začiatky nepoznajú, respektíve im nič nehovoria. A to je škoda. Ale ten vývoj kapely je tak obrovský, že sa ani nečudujem. Album je obrazom tej doby a rozhodne stojí za to vypočuť si ho. Aspoň zo zvedavosti, ako to všetko začalo. Vychádza ako reedícia, nemožno nič namietať. A potom nasleduje „Symphony Masses: Ho Drakon Ho Megas“. Ale o tom až nabudúce…
PIŠTÍK, hodnotenie: 4/5
