JUDAS PRIEST, PHIL CAMPBELL AND THE BASTARD SONS – Ostravar Aréna, Ostrava 02.08.2026
Každý má nejaké nesplnené sny a jeden z nich je aj vidieť Priestov naživo. No a keď som videl, že majú zavítať do Ostravy, tak nebolo o čom. Hneď, ako začal predaj a pustilo ma to ďalej, tak vyskočilo na mňa zopár voľných miest na sedenie. A moje obľúbené číslo hneď dole a bližšie pred pódiom bolo voľné. Tomuto sa nedalo odolať. Samotná kapela je taká veľká láska snáď už od základnej školy. Vtedy tých možností zohnať nové veci moc nebolo a brali sme na kazetách, čo sme videli. Ale oni mi pri srdci ostali akosi nastálo. Aj napriek tomu, že heavy metal nie je príliš môj obľúbený štýl a veľmi ho nepočúvam, oni majú v sebe čosi zvláštne, vďaka čomu vyčnievajú. Napríklad gitarová práca. Mám pocit, že tie gitary sa spolu hrajú. Nesúperia, ale sú ako jedno. Hlas Roba Halforda, ktorý je top spevák planéty. S akou ľahkosťou dáva rôzne polohy, čo sa troška líši od klasického heavy modelu. Strojový Ian Hill a vždy špičkové bicie. To treba vidieť na vlastné oči.
V Ostravar Aréne (často mení názvy, teraz Mustang Aréna) som už bol kedysi dávno na KISS (tiež fenomenálny koncert), ale to už sú nejaké tie roky, a tak som zvedavý, aké to bude teraz. Na mieste mi nejaké spomienky ožili. Vstup bol rýchly, bezproblémový, ale bol som tu pre istotu s predstihom a našiel si v pokoji svoje miesto. Čakal a relaxoval. Hala sa pomaly zapĺňala. Až nakoniec, keď začala vystupovať prvá kapela, už bolo plno. Muselo byť vypredané. Miesta na sedenie zaplnené komplet, na státie úplná plnka. Moje miesto bolo presne také, aké som mal predstavy. Síce som videl pódium zošikma, ale zasa to bolo pomerne zblízka, horizontálne relatívne zarovno, čo mi vyhovuje a hlavne som sedel. Už sa mi moc nechce drať v kotloch. Potrebujem svoj pokoj, vnímať hudbu a atmosféru. A tá bola fantastická.
Počul som nejaké šumy, či príde avizovaná predkapela, ale prišli. Aj napriek smutnej udalosti, Phila Campbella synovia to rozbalili poriadne. Kozmeticky si upravili meno na PHIL CAMPBELLˈS BASTARD SONS. Má to svoju logiku. Priznám sa, že som nevedel, čo mám čakať, ale boli fajn. Taký hard rock, až heavy rock s nasadením. Pochopiteľne, nemohli chýbať nejaké fláky od MOTÖRHEAD, takže celkový dojem a rozbeh na večer, to všetko bolo fajn. No ale prekvapil cover „Heroes“ v rockovom duchu od Davida Bowieho.
Hlavná hviezda nesklamala. Je nenormálne, v akej sú forme. Rob Halford sype vokály ako za mlada a charizmy má na rozdávanie. A Ian Hill je čoraz väčší punker. Ten to dáva s gráciou. Scott Travis je guľomet. Začalo sa zaujímavo a to „You’ve Got Another Thing Comin’“, ktorá vyznela naživo ešte intenzívnejšie. Pokračuje sa „Metal Gods“ zo „Starého Zákona“ a chápem, prečo ich tak mám rád. Také to kovo-oceľovo chladné leštenie kože, schopnosť napísať úderný song a dosiahnuť v ňom jedinečnú továrenskú atmosféru. Zazneli aj notorické skladby, ale aj novinky. Fenomenálny „The Sentinel“, keď bránili vieru. Zas toto je moja koncertná premiéra, tak neviem nakoľko hrávajú niektoré songy, ale „Desert Plains“ z dosť podceňovaného „Point Of Entry“ ma milo prekvapila. I keď môj favorit, pri ktorom by som sa rozplakal, je „Solar Angels“, ale nemôžem chcieť všetko. Snáď nabudúce. „Turbo Lover“ zabíjal, ako zabíja aj na tom strašne nedocenenom klenote „Turbo“. Pre mňa bolo ďalším prekvapením zaradenie „Delivering The Goods“. Neviem, či to vlastne hrávajú, na videách som to asi ani nevidel, takže nádherné obohatenie setlistu o tento skvostný song. Aj keď nová tvorba ma až tak nefascinuje, veľmi podarená bola „Halls Of Valhalla“. Z „Nového Zákona“ sa hrala iba povinná „Painkiller“. Vizuálne všetko vylepšujú tie obrazové panely. Možno niekto namietne, či je to nutné, ale tie obrazy boli fantastické a neskutočne pasovali k jednotlivým piesňam. S týmto sa pekne pohrali.
Na záver Rob Halford prichádza na harleji a nasledujú tri prídavky a povinná jazda songov „Electric Eye“, „Hell Bent For Leather“ a „Living After Midnight“, ktoré charizmaticky zaspieva na motorke. Následne je koniec a musím povedať, že to bolo niečo úžasné. Splnený sen.
Text: ŠTEFAN „PIŠTÍK“ VOJVODÍK
Foto: VLADIMÍR „VLAD“ KOŽÁK
