SUICIDE SILENCE a ich postrehy nielen k novému albumu

Náš posledný rozhovor s Hernanom (spev, pozn. red.) k rovnomernému albumu „Suicide Silence“ nedopadol najlepšie. Bolo cítiť, že má plné zuby otázok, ktoré sa točili okolo KORN alebo DEFTONES. Ako z odstupom času hodnotíte tento krok von z mantinelov žánru? A nechcete pridať pieseň „Hold Me Up, Hold Me Down“ na koncertný playlist? Je moja obľúbená a určite by si to zaslúžila.

Pieseň „Hold Me Up, Hold Me Down“ bola jednou dobou v našom live playliste, hrávali sme ju, pretože má taký vhodný záver. Ja si myslím, že ten album je viac o ceste ako o jednotlivých momentoch, ak viete, o čom hovorím. Bol to pre nás dôležitý krok, bolo to o tom, kde sme boli v tej danej chvíli. V retrospektíve to bolo obdobie, kedy sme museli proste nahrať to, čo sme nahrali, pretože sme to tak cítili. Ak si myslíte, že sme ten album nahrali pre niekoho iného ako pre seba, tak ho počúvate zle. Ale samozrejme vieme pochopiť tú kritiku, bolo to ako keď človeku, ktorý očakáva pizzu, naservírujete milkshake, isto sa nepoteší. Ale hlavná vlna kritiky sa podľa mňa vzniesla z väčšej časti reťazovou reakciou, teda každý sa chcel zviesť na tej vlne a trochu si do nás kopnúť. A teraz, po rokoch, prídu ľudia, pre ktorých to bude úvod do našej tvorby, ktorí to budú milovať. Takže sú to dve strany tej istej mince. Ja zo žartu vždy hovorím, že máme vlastný „St. Anger“, čo nemá veľa kapiel. A tak ako METALLICA, chceli sme pri piatej nahrávke zmeniť náš zvuk, to sme si povedali už pri prvom albume, že ak sa dostaneme ku piatemu albumu, urobíme tam niečo úplne iné.

Na nasledujúcom albume ste sa vrátili k producentovi Steve Evetts, ktorý s vami pracoval na albumoch aj predtým. Nebol urazený, že ste ho vymenili za Ross Robinson?

No pravdepodobne bol, haha, ale je to medzi nimi dvoma viac menej priateľské naťahovanie. Rossa sme vlastne spoznali tak, že nás s ním Steve zoznámil. Sám nám vtedy povedal, že vie, že určite s Rossom nahráme album, že je to len otázkou času. Ross sa ale snažil Stevea doslova prešťať, chcel byť vo všetkom lepší ako on, ale vo finálnom boji nakoniec vyhral Steve.

Ako Ross Robinson znášal tú kritiku na jeho producentské dielo?

Ak by ste poznali Rossa, vedeli by ste, aký to je človek, tak by vám bolo jasné, že on si celú túto situáciu užíval. Nehovorím v negatívnom zmysle slova, pre neho keď jeho práca vyvolá emóciu, akúkoľvek emóciu, či už je to radosť alebo hnev, on bude uspokojený. Pretože, či to milujete, alebo nenávidíte, nejakým spôsobom ste pri tom, žijete s tým a on je tým pádom spokojný.

AJ keď „Become The Hunter“ je návratom k deathcore, predsa len cítiť, že cesta, po ktorej sa rozbehol váš kritizovaný album, tam je. Album je zemitejší ako „You Canˈt stop me“ a cítiť z nahrávky čistú radosť a hlavne vyzretosť. Dá sa povedať, že takto to presne malo byť? Myslím evolučný proces?

Pretože sme sa vybrali touto cestou a skúsili urobiť niečo iné a bolo to prijaté tak ako to bolo, pre nás to bolo niečo, ako by to žilo svoj vlastný život na nejakom ostrove. Keď sa pozriete na ten album, stále je tam veľa deathcoru, stále je tam veľa z nás, aj keď je tam mnoho nových vecí. Takže, keď sme robili ďalší album, chceli sme dokázať, že keď sme urobili predtým niečo úplne iné, teraz dokážeme urobiť niečo, čo sa bude viac podobať na to, čo od nás ľudia očakávajú a pritom zachovať tieto nové veci a stále byť autentický. Stále sa snažíme byť lepšou kapelou, vedeli sme, že sa to nebude každému páčiť, ale napriek tomu to robíme. V podstate my nehráme deathcore, my hráme hudbu. A náhodou je veľká porcia tejto hudby, ktorú vieme hrať dobre, nazvaná deathcore. Proste sme chceli nahrať poriadny album, ktorý sa bude páčiť hlavne nám. Ale keďže vtedy prišla taká doba, aká prišla, tento album nemal žiadne turné, takže vlastne teraz žije takisto na druhom ostrove, je to zvláštne. Náš nový album mnohí označujú za návrat k deathcore. Ale my sme nikdy neboli nejako verní žánru. Veď pozrite si rozdiely medzi staršími albumami. Vždy sme sa posúvali k niečomu novému. Ak teraz cítite z tejto nahrávky niečo nostalgické, je to preto, že sme spolupracovali vo zvláštnej súhre, takej, aká tu nebola možno od prvého albumu. Každý z nás vedel, čo chce, a čo treba urobiť a spoločne sme pracovali na dosiahnutí výsledku. Takáto súhra sa vyskytuje ojedinele a možno ďalšia príde až za 15 rokov alebo už nikdy, ktovie.

Poďme k novinke „Remember … You Must Die“. Znovu ste zmenili producenta. Stal sa ním Taylor Young. Prezraďte, prečo on a ako sa vám s ním pracovalo?

Vybrali sme si ho, pretože je to meno, ktoré sme už „omieľali” dlhšie a chceli sme s ním spolupracovať. On súhlasil iba pod podmienkou, že nebude len producent, ale urobí aj mix a master. S tým sme súhlasili, ale najskôr sme s ním nahrali iba jednu pieseň a dali ju na posúdenie do vydavateľstva. Tam z toho boli nadšení, že toto je presne to, čo chceli a máme s tým pokračovať. Takže sme vedeli, že Taylor je presne to, čo potrebujeme. On je presne v našom veku, ale hudobne je ďaleko pred nami. Pozná svoje veci, vie, ako to my máme radi, páčia sa mu také isté veci ako nám, je to skrátka výborný chlapík. On je špecialista na tvrdosť a to nám presne vyhovuje, pretože my nie sme moc na dynamiku zameraní. Takže toto bolo úplne ideálne spojenie.

Keby ste mohli porovnať, ak sa to vôbec dá, ktorý z troch producentov vám dal najviac do budúcnosti? (skúsenosti, proces skladania hudby, nový pohľad (posluch) na vašu hudbu)

Od začiatku sme chceli nahrávať s Rossom Robinsonom, ale v našich začiatkoch nemal záujem a vlastne bol aj mimo náš rozpočet. Takže sme hľadali podobných producentov, až nám bol odporučený John Travis, ktorý robil s KID ROCK, STATIC X alebo CYPRESS HILL a my sme si povedali, že super, keď spolupracuje s týmito menami, bude určite dobrý. Keďže sme boli v začiatkoch, išli sme teda do toho napriek tomu, že nebol celkom zameraný na náš žáner hudby. On však videl, že my vieme, čo chceme a vieme, čo robíme, takže on nás nechal tvoriť a zaznamenal to, čo sme robili my bez toho, aby do toho moc zasahoval. Pri druhom albume sme chceli zvoliť presne opačný prístup, viac metodicky a plánovane. Tam sme sa dostali pod krídla producenta Machine a on zobral nás a to, čo sme robili a dal to celé cez svoj filter. Pomáhal nám so skladbami, niekedy aj dopisoval texty a dopiloval hudbu. Keď si pustíte záver toho albumu, bez neho by sme to nikdy nezložili, celé je to vlastne jeho práca. Takže to bolo úplne iné, ale nie každému sa to páčilo, preto sme sa už k nemu nevrátili. Po ňom prišiel Steve Evetts, skutočná producentská legenda, ktorý dokáže zachytiť skutočný zvuk a pri tom ho zachovať tak, ako má kapela znieť. Keď sme s ním urobili „The Black Crown“, chceli sme s ním spolupracovať ďalej a nakoniec sme urobili tri albumy. A on nás potom osobne zoznámil s Rossom Robinsonom, keďže toto bol cieľ kapely od začiatku. Preto sme sa rozhodli znova skúsiť šťastie a nahrali sme s ním album. Nechali sme ho nech si robí to, čo vie najlepšie a hrali podľa jeho pravidiel, výsledkom bol nový prístup a aj nový zvuk albumu. A potom tu máme Taylora, o ňom som už hovoril. Teraz je to prvýkrát, čo nahrávame s niekým, kto je rovnako starý ako my, doteraz to bolo vždy s ľuďmi dvakrát a viac staršími. Páči sa nám jeho štýl a určite s ním ešte do budúcna budeme chcieť spolupracovať znova.

Od prvej skladby „You Must Die“ až po poslednú „Full Void“ počuť výraznú, až hardcore basgitaru. Takto výrazná je po prvýkrát, alebo sa mýlim? Dalo to vašu nahrávku na vyšší level. Má to na svedomí Taylor Young?

Toto je dobrá otázka, zatiaľ sa na to nikto nepýtal. Náš zvuk basy, teda odkedy prišiel do kapely Dan Kenny, je taký, že on zabrúsi trsátkom tak, aby dostal jemné nadladenie. Je to potom dobre počuť najmä na koncertoch. My ho za to nenávidíme, pretože ten chlap vypije fľašu pálenky, vybehne na pódium a hrá úžasne. Nikdy sa nepripravuje, nikdy necvičí a aj tak mu to ide. Je proste taký. Keď prišiel do kapely, akurát sme nahrávali album „The Black Crown“ a tam som hral basu ja. Teraz si hovoríme, že sme radšej mali nechať hrať jeho. No a vždy sme sa pokúšali dostať tento zvuk jeho basy aj na album, ale vydavateľstvo bolo vždy proti, že vraj by sme moc zneli ako basová kapela. Mali sme si to pretlačiť už dávnejšie, pretože to je to ako znieme. Ale Taylor si to sám všimol a dal to do popredia, nech si vydavateľstvo hovorí, čo chce.

Poďme k Achilovej päte každej kapely a to k bubeníkovi. Čítal som, že Alex Lopez z kapely odchádza, aby sa venoval iným projektom a inej umeleckej činnosti? Tak ako to bolo?

O Alexovi sme už dlho vedeli, že nebude ďalej členom kapely. A už dlhšie dobu v nej nie je, nenahrával ani posledný, ani predposledný album. Myslím, že to bolo jednomyseľné rozhodnutie jeho aj nás, že musí proste odísť z kapely.

Album „Become The Hunter“ s vami nahral Ernie Iniguez a omylom sa pripísal Alexovi. Prečo ho nenahral Alex a nebolo už vtedy jasné, že chce odísť?

Vtedy to bolo také, že ešte nebolo nič isté, ale Alex mal vtedy na výber, buď sa bude na 100% venovať kapele alebo pôjde na 100% von z kapely. Nakoniec to dopadlo tak ako to dopadlo, a keď prišiel Ernie, bolo to pre kapelu to najlepšie, čo sa nám udialo za posledné roky. Jeho štýl bubnovania je odlišný, ale podľa mňa sa ku našej hudbe viac hodí, je povedal by som taký značkovejší. Je veľmi vkusný, občas až moc prehráva svoje party, ale je metodický a jeho bubnovanie má zmysel.

Posledným počinom, ktorý nabubnoval Alex, je singel a klip „Thinking In Tongues“ Výborná vec, ale na novinke sa už neobjavila. Nechceli ste ju zaradiť alebo nemohol ju Ernie nabubnovať znovu?

Nie, nechceli sme to prerábať, táto pieseň bola pre nás niečo ako rozlúčka s Alexom. Má vlastný mix aj master a akosi sa tým líšila od ostatných piesní na albume, takže sme vedeli, že ju budeme musieť vydať samostatne.

Aké sú prvé ohlasy na „Remember…?“ Pre mňa to bol trochu šok. „Become The Hunter“ bol brutálny, ale teraz akoby ste sa odtrhli z reťaze. Fanúšikovia musia byť celí bez seba. Alebo sa mýlim?

Z mojej perspektívy môžem povedať, že zatiaľ, čo dávam rozhovory, tak ľudia si novinku pochvaľujú, dokonca sú z nej veľmi nadšení. Každý si všíma iný detail, napríklad ty si si všimol basovú linku. A preto je toto podľa mňa dobrý album, pretože každý si na ňom nájde to svoje. Už pri tvorení sme z neho mali dobrý pocit, takže si myslím, že sa ľuďom bude páčiť. Na druhej strane, podobný pocit som mal aj pri „Suicide Silence“ a vidíte, ako to dopadlo, takže kto vie.

V čase pandémie bolo a aj muselo byť veľa kapiel produktívnych. Kolotoč turné/album sa rozpadol. Vy ste vtedy vydali album. Ako vám to išlo? Nahrávali ste spolu alebo každý sám v bezpečí svojho domova?

Album bol síce vydaný vo februári 2020, ale nahrávanie prebehlo ešte v roku 2019 za normálnych podmienok. Lockdown prišiel až po jeho vydaní a to, že sme nemohli koncertovať hneď po vydaní albumu, bolo pre nás ako kopanec do žalúdka. Preto sme aj s novým albumom čakali, kedy sa situácia uvoľní a preto tento nový album vychádza až teraz.

„Čas nejde zastaviť, musíš zomrieť“. Každý z nás na planéte je tu obmedzený čas. Napriek tomu si to ako ľudstvo buď neuvedomujeme alebo nechceme pripustiť. Zabíjame sa medzi sebou, myslíme len na seba a ženieme sa za bohatstvom ako posadnutí. Od čias Babylonskej veže sa nič nezmenilo. Prečo chcú ľudia všetko zvrátiť a zmeniť sa až na smrteľnej posteli?

S tematikou nevyhnutnej smrti sa zaoberáme nielen na novom, ale aj na starších albumoch. Ide o to, že súčasná spoločnosť sa od smrti drží ďalej a priamo k nej sa dostáva vážne až na smrteľnej posteli. Dovtedy máme zo smrti doslova porno, sme ňou chorobne fascinovaní. Či už niekoho zavraždia alebo dôjde k autonehode, myslíme na ďalšie vraždy a nehody, ktoré sa udejú iným, ale nikdy nie sebe samému. Keď sa pozriete do minulosti, či už do čias Babylonu alebo stredoveku, vtedy bola smrť váš sused, spoločník na každom kroku. Ochoreli ste? Zomriete, pretože nie sú žiadne antibiotiká. Idete do vojny? Najskôr zomriete pretože úmrtnosť bola obrovská. Nečudo, že sa ľudia utiahli k duchovnu, pretože za takejto neustálej prítomnosti smrti sa to ani ináč nedalo. Nechcem povedať, že náboženstvo je dobré, aj keď v jeho mene bolo zavraždených strašne veľa ľudí, vo svojej dobe dávalo ľuďom zmysel a nádej. Dnes je smrť niečo, čoho sa treba báť a utekať od toho, už nie zakomponovaná do našich bežných životov ako to bolo kedysi.

Vďaka za Váš čas a nech sa Vám darí s novinkou tak, ako nikdy predtým. Stay Brutal!!!

Marek Devilman Habdák, Ignis Infernus

Preklad: Juraj Bednárik