MAYHEM prichádza s liturgiou smrti – meditácie nad konečnosťou

Ahoj Attila, ako si oslávil príchod roku 2026 a ako by si zhodnotil rok 2025 za seba a aj za MAYHEM?

Áno, rok 2026 som oslávil koncertom. Momentálne som v Kalifornii, odkiaľ pochádza moja manželka. Bolo to trochu na poslednú chvíľu – požiadali ma, aby som vykonal rituál na takej špeciálnej párty. Išlo o kostýmovú akciu v hororovom štýle, ľudia mali na sebe naozaj úžasné kostýmy. Urobil som rituál na prebudenie symbolického stromu a zároveň na prebudenie jedného legendárneho klubu v centre Los Angeles. Bolo to celkom „cool“, môžem ti potom poslať video. V podstate išlo o ritualistické vystúpenie priamo na Silvestra, čo bol skvelý kopanec do nového roka, pretože je veľmi vzácne, že hrám práve v tento dátum. Dať život symbolickému stromu bolo zaujímavé, samozrejme, nieslo sa to vo veľmi temnom duchu. Pripomínalo to trochu moju sólovú tvorbu VOID OF VOICES – využíval som podobný set-up a slučkovanie hlasu (looping). Takže áno, bol to celkom dobrý štart roka. Stále som v San Diegu a myslím, že tento rok bude zaujímavý. Som veľmi šťastný, že nový album MAYHEM je hotový. Keď sa obzriem za minulým rokom, bol veľmi intenzívny. Mali sme niekoľko turné, stále sme dokončovali oslavy 40. výročia kapely a popritom sme finišovali s novým albumom. To je vždy veľká úloha. S MAYHEM nemáme až tak veľa albumov – myslím, že toto je siedmy za 40 rokov, čo nie je veľa. Vždy to zaberie čas a vyžaduje si to úsilie.

To je jedna z vecí, ktoré na MAYHEM milujem – že to vždy, bez ohľadu na všetko, berieme vážne. To je naša filozofia. Dokonca aj pri koncertoch – nikdy, naozaj nikdy nejdem na pol plynu. Nikdy nemám prístup v štýle: „Tento koncert je menej dôležitý než ten zajtrajší,“ alebo „Toto je malý festival, tamto je veľký, na tejto krajine nezáleží…“ Tak to u nás nefunguje. Každá príležitosť je pre mňa šancou priniesť niečo živé. Niekedy hráte v malom klube a máte pocit, že to bude nanič, neviete ani kam dať bicie a nakoniec je z toho šialený koncert s úžasným kontaktom s ľuďmi. A niekedy je to naopak – obrovský festival, veľký dav, čakáte, že to bude úžasné, ale niečo je inak, necítite tú energiu, sú tam náhodní ľudia a je to menej intenzívne.

Podobne je to s albumami. Vždy to berieme vážne, neprídeme len tak s hocičím. Musí to mať zmysel, pointu. Každý album je pre mňa ako živá entita, je to ako porodiť novú bytosť. Vždy je to hlboké a seriózne. Minulý rok bol presne o tom. Nahrávanie sme začali na jar, ale proces pokračoval. Hoci sme mali demá, v štúdiu sa veľa vecí zmenilo. Ja som finalizoval texty, takže celé moje leto bolo o tom. Úprimne, bolo to trochu menej príjemné, bola to veľká obeta. Na jar som sa oženil, takže to mali byť skoro medové týždne, ale ten album vám visí v hlave, nemôžete to len tak vypustiť. V lete rád jazdím na svojom Harleyi, no namiesto toho som sedel v tmavej miestnosti a premýšľal o smrti, zatiaľ čo vonku svietilo slnko. Ale nesťažujem sa, je to tak, ako to je, hoci to vyžaduje veľa energie a pozornosti.

Potom sme mali skvelé turné v Južnej Amerike a hrali sme aj v Indonézii a Číne. Indonézia, ako vieš, je moslimská krajina a bolo úžasné vidieť tisíce ľudí na našom koncerte uprostred ostrova Jáva, ani nie v Jakarte. Bolo to veľmi intenzívne. Aj Čína bola zaujímavá. Myslím, že sme jednou z prvých black metalových kapiel, čo tam hrali. S vízami to bolo komplikované, museli sme posielať texty, videá zo skúšok a všetky tieto veci. Ale koncert sa vypredal za menej než deň. Promotér sa pýtal, či pridáme ďalší koncert v Šanghaji. S manažmentom sme súhlasili a ten druhý koncert sa, bez srandy, vypredal za 5 minút. Pýtali sa aj na tretí, ale to už sme odmietli. Je tam obrovský hlad po hudbe. Bol som v Číne v 90. rokoch ako 19-ročný turista a veľa sa tam zmenilo.

Takže to sú zážitky z minulého roka. Teraz sa teším na ten aktuálny. Som ženatý, je to nová kapitola v mojom osobnom živote, ale na oddych nie je veľa času. V decembri sme skončili turné, mali sme sviatky a vo februári ideme na cesty znova. Človek nemôže byť na cestách stále, potrebujete čas pre rodinu. Mám aj iné projekty – MAYHEM je hlavná vec, ale mám aj TORMENTOR, svoje sólo veci, a tiež novú vec s Igorom Cavalerom, čo je dosť experimentálne. Mám aj nový nápad s Rhysom Fulberom z Front Line Assembly, ktorý je jedným z mojich hrdinov, rovnako ako Igor. Takže nikdy neprestávam, teším sa na množstvo kreativity v tomto roku.

6. februára vám vychádza „Liturgy of Death“, ktorý je druhým vydaným prostredníctvom Century Media Records. Za mňa MAYHEM pomohol určite prechod od Season of Mist k väčšiemu labelu, stali ste sa silnejšími, známejšími. Ako to vnímaš ty?

Neviem, tieto veci nie sú tak celkom moja voľba. Osobne som nemal problém so Season of Mist a nemám problém ani s Century Media. Čo sa týka môjho srdca, obe majú svoje plusy a mínusy. Možno je Century Media silnejšia, ale myslím, že patrí pod Sony Music (ak sa nemýlim), čo nie je úplne moja šálka kávy. Preferujem nezávislosť.

Century Media má možno silnejšie promo, ale páči sa mi, keď môžem zavolať šéfovi – ako Michaelovi [Berberianovi] zo Season of Mist – keď mám otázku a on mi to zdvihne aj v noci. Nie že by to teraz bolo zlé, myslím, že sú dobrí, je to viac organizované… Century Media je super, je to fajn.

Ale myslím si, že to, čo vnímaš ako nárast popularity, je spôsobené aj veľkou zmenou v našom štýle, v hudbe. So Season of Mist sme robili tie šialené, väčšinou experimentálne albumy, takže v tomto mali trochu smolu. Napríklad „Ordo Ad Chao“ (ktorý mal síce veľký rešpekt a máme zaň aj nórsku Grammy) alebo „Esoteric Warfare“ boli, takpovediac, menej „poslucháčsky prístupné“.

A potom sa stalo, že sme skončili pri… Ako Necrobutcher povedal v inom rozhovore (počul som, že to spomínal), že album „Daemon“ bol ovplyvnený „De Mysteriis Dom Sathanas“ a asi má pravdu. Takže sme prešli zmenou a chudáci Season of Mist to zmeškali – ten moment, keď sme sa s „Daemon“ vrátili trochu k old-school štýlu. Ten bol samozrejme počúvateľnejší a v tomto zmysle populárnejší.

Je to tak, ako to je, ale nikdy sme to neplánovali. Nebol to zámer. Prichádza to samo, nemáme žiadne konkrétne plány. Dúfam, že aj „Liturgy of Death“ bude dobrý a Century Media samozrejme odvádza skvelú prácu.

Ale znova opakujem – nie je to len o zmene vydavateľstva, zmenili sme sa aj my. Stalo sa to náhodne: zmenili sme label a zrazu sa zmenila aj hudba. Tieto dva albumy spolu súvisia – „Daemon“ a „Liturgy of Death“. Rovnako ako spolu súviseli „Ordo Ad Chao“ a „Esoteric Warfare“. Jednoducho sme otočili list aj v umení. Nemá to nič spoločné s vydavateľstvom, sú to dve oddelené veci, ktoré sa len udiali naraz, ak mi rozumieš.

Od predošlého albumu „Daemon“ ubehlo relatívne dlhých 6 rokov, počas ktorých ste hlavne hrali turné na podporu albumu, ako aj turné k oslave 40. výročia založenia MAYHEM. Kedy padlo rozhodnutie začať sa venovať tvorbe nového albumu? 

Áno, vlastne sme sa tentoraz snažili byť trochu rýchlejší, ale potom udrel covid. Keď sme dokončili „Daemon“, prišlo pre nás veľmi, veľmi zlé obdobie. Práve sme začínali s propagáciou albumu, mali sme za sebou európske turné a mali sme ísť do USA, no to sa zrušilo. Stratili sme obrovské množstvo peňazí.

Boli sme už fyzicky v USA, mali sme za sebou predprodukciu, prenajatú sálu na skúšanie, prenajatý autobus, vytlačený všetok merch… všetko bolo pripravené. Vyrazili sme z Chicaga do Denveru a v polovici cesty sme sa museli otočiť. Nemohli sme mať vyššie náklady pri nulovom príjme. A to bol len začiatok. Najprv hovorili, že sa to len posunie, ale nikdy sa to nestalo. Takže covid bol pre nás dosť hororový a trochu nás to zdržalo.

Po covide sme dokončili turné k „Daemon“ a začali sme pracovať na novom. Bolo to viac-menej pred tromi rokmi, keď som prišiel s novou témou – témou smrti – a podelil som sa o ňu s členmi, hlavne s Mortenom (Teloch) a Charlesom (Ghul). Alebo naopak, na poradí nezáleží, obaja sú rovnako dôležití. My traja tvoríme hlavnú kreatívnu silu v kapele, pokiaľ ide o skladanie nového albumu.

Predstavil som im teda tému smrti a začali sme si posielať nápady a skice. Bolo to asi pred tromi rokmi. Písanie zabralo nejaký čas, pretože sme popritom stále koncertovali – robili sme turné k 40. výročiu kapely, ktoré sa práve skončilo a od februára ideme rovno na turné k novému albumu. Takže áno, trvalo to nejaký čas, to trvá vždy, ale práca na albume zabrala asi tri roky.

Necrobutcher sa vyjadril, že nepublikujete materiál len tak, medzi albumami nechávate priestor, aby sa neopakovali a mali kreatívnu váhu.

Áno, Necro má pravdu, keď hovorí, že nerobíme album len preto, aby sme niečo vydali. Čo sa týka „Liturgy of Death“ – ako som ti spomínal, tá téma ku mne jednoducho prišla. My sme nejakým spôsobom len kanály (prostredníci), cez ktoré to prúdi. Nebolo to tak, že by som to plánoval, že by som mal na stole 10 rôznych tém a jednu si vybral. Nie. Prišlo to ku mne, manifestovalo sa to ako vízia.

A potom som si uvedomil: „Okej, toto je naozaj, naozaj ťažké.“ Téma smrti je super univerzálna. Neviem, čo by mohlo byť univerzálnejšie – každý jej musí čeliť. Je to základ všetkého temného umenia, vlastne všetkého umenia. Keď sa pozrieš na filozofov, koľko o tom hovorili… takmer všetci. Poézia, maľba, dokonca architektúra. Je to tak hlboké.

Keď som cítil, že to prichádza, uvedomil som si, že okej, mám už skoro 55 rokov. Možno som na túto úlohu už dospel. Možno som pripravený, možno to dokážem. Uvedomil som si, aké je to ťažké a hlboké. Jednoducho som do toho šiel a začal na tom pracovať. Uvedomil som si, že sú to pravdepodobne tie najhlbšie a najťažšie texty, aké som kedy napísal. Ukáže čas, či je to tak.

Bola to veľmi veľká výzva. Krásna výzva – mám rád výzvy – ale nebola to ľahká úloha. A keď raz začneš, nie je cesty späť. Ani som nepomyslel na to, že by som uhol niekam inam, úplne ma to pohltilo. Boli dni, keď to bolo náročné, ale vieš, všetko umenie je trochu aj o utrpení a bolesti. Niekedy som z toho šalel, inokedy som sa z toho dostával, ale je to normálne, je to súčasť procesu. Nikdy to nebolo ľahké a ja si nikdy nevyberám ľahkú cestu.

Takže áno, Necro má pravdu, chce to čas.

„Liturgy of Death“ pôsobí ako veľmi obradové a duchovne nasýtené dielo. Čo bolo hlavným impulzom pri jeho vzniku? Na mňa album pôsobí  ako rituál. Je chladný a premyslený. Téma smrti je tu nepôsobí ako provokácia, skôr ako metóda poznania, filozofia. Ide o koncepčný album? Mohol by si priblížiť, akým témam sa jednotlivé skladby venujú a odkiaľ si čerpal inšpiráciu?

Áno, presne tak. Smrť je spoločná téma, je to veľmi filozofické. Je to zvláštne, pretože keď som na tom začínal pracovať, práve som si prechádzal obdobím, kedy som veľa čítal. Čítal som gréckych a rímskych filozofov – napríklad Epikteta, to je skvelý filozof, milujem jeho veci, alebo Senecu či Marca Aurélia. Všetci o tom svojím spôsobom hovoria.

Samozrejme, je to rituálne. Či už povieme rituálne alebo transcendentálne – sú to len slová, ale ide o niečo, čomu všetci musíme čeliť, o čom všetci premýšľame. Je to aj o skúsenosti. Spomínal som to už v inom rozhovore – bol som pri tom, keď sa narodili moje deti. Bol to neopísateľný moment. Bol som v tej miestnosti, videl som ich… Je ťažké to opísať, ale vtedy ma zasiahlo poznanie, na ktoré nezabudnem: tie deti, tie bábätká, žili už päť minút predtým. Boli v maternici. A ja som si povedal: „Dočerta, život nezačína narodením, ten tu bol už predtým.“

Keď ideš v čase späť – o hodinu, o deň, o mesiac, dostaneš sa k plodu, až skončíš pri bunke, pri spojení vajíčka a spermie. Všetko to žije. Takže, kde je vlastne začiatok?

A ak sa pozrieš na opačný koniec, keď zomrieme… Je veľmi ťažké definovať moment smrti. Dnes hovoríme o klinickej smrti. Niektorí ľudia sa vrátia zo smrti, boli klinicky mŕtvi a vrátili sa späť. Potom rozprávajú tie veľmi zvláštne zážitky, že videli sami seba zvonku, levitovali, leteli do svetla v tuneli. A čo som sa dozvedel, väčšina týchto zážitkov je skôr pozitívna než negatívna. To by mohla byť zaujímavá téma do budúcna.

Napríklad, raz ku mne prišiel môj elektrikár niečo opraviť. Je to veľmi jednoduchý chlap, robí na stavbách. Začali sme sa rozprávať a on mi povedal o svojej skúsenosti, keď dostal silný zásah prúdom. Bol na krátky čas mŕtvy. Hovoril, že letel do slnka a za ním bol úplne iný vesmír. Bolo to tam také pokojné a krásne, že sa nechcel vrátiť späť do tohto života. A ja som si hovoril: „Wow.“

Zamysli sa aj nad spánkom. Každú noc zaspíme a každé ráno sa zobudíme. Pre nás je to veľmi prirodzené, ale ak by prišiel niekto z inej planéty, kde to tak nefunguje, vyzeralo by to veľmi divne. Všetci padnú, keď slnko zapadne, a ráno vstanú zo sna (nie z mŕtvych). Nepremýšľame o tom, ale z objektívneho hľadiska – čo to je a prečo to musíme robiť?

Všetky tieto veci sú pre mňa veľmi hlboké a transcendentálne. Rituál pre mňa znamená zaoberať sa niečím nadpozemským, snaha vymaniť sa z materialistickej perspektívy a pozrieť sa na veci zo strany duše.

Celý tento album je o tom. V tejto dimenzii je všetko kruh. Nie je svetlo bez tmy, nie je život bez smrti. Keby sme nezomierali, nemohli by sme povedať, že sme nažive, chýbala by referencia. Iste, je to temné, desivé a hrozné. Ale často nad tým premýšľam – napríklad, keď mi pred pár rokmi zomrel otec. Je to veľmi zlé pre tých, ktorí tu zostali. Pre tvojich blízkych je strašné stratiť niekoho a vedieť, že ho už nestretnú. Ale pre toho, kto odišiel… keď sa nad tým zamyslíš, nie je to len negatívne. Je to koniec všetkého utrpenia, všetkých zmätkov, bolesti a zlých vecí, ktoré si v živote nesieme na pleciach – zlé spomienky, karma… Smrť je koniec toho všetkého. Je to svojím spôsobom vyslobodenie. Presne ako mi hovoril ten elektrikár – bol šťastný, že bol oslobodený od všetkých limitov, ktoré tu máme.

Takže áno, tento album je o tom. Je to rituál, je to obeta. Je to niečo ako otvorenie mysle. Rád by som tým inšpiroval každého, aby o tom premýšľal aspoň raz denne. Nie v nihilistickom zmysle, ale takto: „Okej, všetko sa mení, všetko mizne.“ Prečo teda neprežiť náš život v plnom spektre? Nielen si ho užívať, ale ho skutočne žiť a prežívať naplno.

V tejto téme je toho strašne veľa. Pokojne pokračuj, nechcem dávať príliš dlhé odpovede.

Cover albumu je desivo prepracovaný, povedal by som, že je citeľne iný ako predošlé  covery, bolo jeho cieľom, aby sa poslucháč už s prvým pohľadom na album, bez jeho vypočutia pripravil na „rituál smrti“? Kto je jeho autorom?

Je ním Daniele Valeriani. Je to skvelý umelec z Talianska a tiež dobrý priateľ. Robil už obal pre „Daemon“. Je to výborný výtvarník a rozhodne to nie je „AI umelec“ (umelec využívajúci umelú inteligenciu). On AI neznáša. Tvorí krásne umenie, jeho maľby sú úžasné. Vyzerá to takmer ako klasická maľba. Myslím, že je to fascinujúce.

Prišiel s niekoľkými nápadmi a ja som vybral tento konkrétny, pričom nakoniec celá kapela súhlasila, že je to ten najlepší z jeho návrhov. Takže na tom pracoval a vznikalo to takpovediac paralelne s nahrávkou. Keď sme robili demá a prvé nahrávky, poslali sme mu ich, aby sa inšpiroval.

Takže to nebolo tak, že by len niečo nakreslil a my by sme to použili… Nie, on počúval tie skladby. Počúval nahrávku, mal k dispozícii texty, a myslím, že toto všetko ho inšpirovalo. To je dobrá vec, tak by to malo fungovať. Tento artwork ide ruka v ruke s hudbou. Nie je to len náhodný obrázok, pri ktorom by nám ukázal katalóg a povedal: „Okej, vyberte si, čo chcete.“ Nie, vytvoril to, keď počul tú hudbu.

Poslal som mu texty a rozprávali sme sa o tom. Bolo to takmer rovnaké ako pri „Daemon“, ale veľmi podobné to bolo aj pri „Esoteric Warfare“. Keď som pracoval so Zbigniewom M. Bielakom, čo je tiež skvelý umelec, išli sme naozaj do detailov, riešili sme, čo presne by tam malo byť.

Ale pri Danielovi, možno preto, že ide o úplne inú tému/štýl, som mu len poslal texty a trochu sme o tom pokecali, ale nechal som ho vytvoriť jeho vlastnú víziu. Čo je podľa mňa úžasné. Milujem to a je to aj veľmi efektné. Myslím, že vám to doslova udrie do očí („flashing in your eyes“). Taký by mal byť skvelý obal – keď ho zbadáte, mal by sa vám okamžite vypáliť do pamäti. Aspoň dúfam, že to tak bude.

Ako prvé ste z nového albumu  vypustili single „Weep for Nothing“ a  „Despair“, obe sa samozrejme dotýkajú témy smrti, pričom skladba „Despair“  rozvíja hlbšie túto tému, kde smrť nevykresľuje ako koniec, skôr ako zákon. Prečo padla voľba na tieto dve skladby? Sú inšpiráciou na celý album?

Ani by som nepovedal… neviem, jednoducho sme vybrali jednu skladbu. Myslím, že sme sa na tom len zhodli, prehodili sme o tom pár slov – mohla to byť hociktorá. Pre mňa sú takmer všetky skladby rovnocenné.

Nepovedal by som, že táto skladba je lepšia alebo dôležitejšia než iná. Všetky sú skvelé, všetky sú robené tak, aby sa dali hrať naživo. Nikdy sa nedržím skrátka. Pri každej skladbe sa snažím tlačiť na rovnakú úroveň, takže to vôbec nie je tak, že „okej, urobme tri hity a zvyšok je vata“. Takto to vôbec nefunguje. Pre mňa sú si všetky rovné.

Navyše je ťažké dopredu vedieť, aké to bude, pretože v štúdiu sa veci stále menia. Mali sme demá, ale finálna verzia bola trochu iná. Dokonca aj môj spev – niektoré časti skončili v štúdiu úplne inak. Boli pasáže, ktoré som nespieval, alebo sa presunuli inam – „toto vynechajme, zaspievaj to tu“. Keď som pracoval s Torem (Stjerna – producentom), finalizácia prebieha až v štúdiu. Aj keď sa zmení len pár vecí, môžu zmeniť veľa. Na začiatku ani nevieš, čo z toho nakoniec vylezie.

Takže pre mňa sú všetky skladby rovnocenné. Aj chalanom som povedal, keď sme riešili, čo budeme hrať naživo: „Vyberte vy, s čím sa cítite komfortne.“ Napríklad, ako to cíti Hellhammer, čo by mohlo fungovať lepšie. Pre mňa majú všetky rovnakú dôležitosť a rovnaké posolstvo.

„Weep For Nothing“ je skvelá skladba. Je úžasná. Ale pre mňa osobne nie je o nič viac než ostatné skladby na albume. Uvidíme, čo na to poslucháči – to je druhá vec. Každý bude mať asi svoje preferencie. Ale pre mňa sú momentálne všetky nové, čerstvé a sú na jednej úrovni.

Kto skladal album po hudobnej stránke? Rozhodujete o konečnom znení, lyrike albumu celá kapela?

Nie, boli sme to len my traja. Myslím tým len Telocha (Morten) a Ghula (Charles). My traja sme viac-menej vytvorili ten album. Vždy to tak bolo, je to tradícia MAYHEM. Teraz som sa o texty staral iba ja a oni sa starali o skladby, o hudbu.

Jedinou výnimkou bol „Daemon“, kedy som pozval všetkých, aby prispeli k textom, ale to platilo len pre ten album. Vtedy som nás chcel všetkých trochu viac zblížiť po každej stránke. Zostava bola vtedy… no, relatívne nová, pretože Charles sa k nám pridal nie dlho predtým. Chcel som, aby sme boli viac na rovnakej vlne, myslel som, že je to potrebné.

Ale pri tomto albume sme to boli len ja a oni dvaja. Takto sme tvorili – posielali sme si súbory, demá. Je to tak lepšie, pretože keby mal každý hovoriť svoj názor, bol by v tom strašný chaos.

Samozrejme, neskôr sa pridajú ostatní – napríklad Hellhammer, keď nahráva bicie, vloží do toho svoju dušu, je v tom aj jeho umenie alebo Necrobutcher… Ale samotná tvorba, to kreatívne jadro, pochádza od nás troch.

Kde ste „Liturgy of Death“ nahrávali, koľko trval celý proces nahrávania? Album by mal mať aj dve bonusové skladby, tie budú súčasťou nejakého špeciálneho vydania?

Áno, nahrávali sme v podstate od jari do septembra. Boli to rôzne obdobia, neboli sme v štúdiu v kuse. Najprv sme nahrali bicie, potom gitary, a potom som šiel na rad ja s vokálmi.

Ale celý proces písania trval asi tri roky. Bolo to pred tromi rokmi, keď som prišiel s myšlienkou, že by sme mali urobiť album o smrti. Že by to mala byť hlavná téma – vtedy to boli len prvé línie a skice. Podelil som sa o tento nápad s Charlesom a Mortenom, našimi dvoma gitaristami.

Odvtedy sme na tom začali pracovať, robili sme náčrty, posielali sme si súbory. Dnes už to nie je ako kedysi. Pamätám si, že s mojou prvou kapelou (TORMENTOR) sme skúšali rok v skúšobni, kým sme šli do štúdia. Ale teraz stále koncertujeme, sme stále spolu, takže nemusíme toľko skúšať. Navyše máme domáce štúdiá – vďaka technológiám máš dnes štúdio pomaly v telefóne.

Takže sme si posielali nápady tam a späť. Pamätám si, že som Charlesovi posielal texty a on mne hudobné nápady už pred tromi rokmi, keď som pracoval tu, v USA. Ale tie skladby sa časom veľmi zmenili. Začneš s nejakým nápadom, a potom ho upravuješ. Dokonca aj v štúdiu sa veci menili. Keď som nahrával vokály, zmenil som pár vecí: „Okej, táto časť by mala byť iná, toto tu nemá byť, zaspievam to radšej tamto…“ Nie sú to veľké zmeny, ale niekedy aj malá zmena urobí veľa.

Pre nás je ťažké presne vidieť, aký bude výsledok, kým na tom robíme. Napríklad, keď som v štúdiu, nepočujem finálny mix. Keď som nahrával, vokály boli oveľa hlasnejšie. Teraz sú v mixe trochu viac stiahnuté dozadu („hold back“), čo mi ale vôbec nevadí. Myslím, že je to cool – znie to viac ako chorál, viac ako liturgia, nie je to tak agresívne „in your face“.

Vokály som nahral celkom rýchlo, myslím, že dokopy za štyri dni, možno aj menej. Bol som celkom rýchly, ale pracoval som veľmi intenzívne.

Čo sa týka bonusových skladieb, na ktoré si sa pýtal… Bolo to veľmi ťažké rozhodovanie, pretože pre mňa sú všetky skladby rovnocenné. Žiadny album MAYHEM nie je o tom, že máme jeden-dva hity a zvyšok je vata, ale pri tomto albume to platí obzvlášť. Neviem ani povedať, ktorú mám radšej.

Bolo teda ťažké vybrať, čo pôjde na album a čo bude bonus. Napríklad v Japonsku vždy vyžadujú extra skladbu. Neviem presne, aký je plán – možno vyjdú na EP alebo v špeciálnej edícii, ale online budú všetky dostupné rovnako, takže na tom asi nezáleží. Keď sme vyberali skladby na album, snažil som sa to poskladať ako obraz, ako rámec. Na albume je asi deväť skladieb a zvyšok ostal mimo, ale bolo to ťažké rozhodnutie.

Je to podobné, ako keď sa ma pýtali, prečo sme vybrali „Weep For Nothing“ ako singel. Či je niečím špeciálna? Nie, jednoducho sme museli niečo vybrať. Pre mňa sú všetky rovnaké. Čas ukáže, či sa niektorá stane populárnejšou alebo silnejšou. Sú to v podstate moje malé démonské deti. Zaobchádzam s nimi rovnako a uvidíme, z ktorého čo vyrastie.

Nový album podporíte hneď po jeho vydaní európskym turné, budeme sa môcť tešiť na iné live vystúpenie MAYHEM? Koľko skladieb z nového albumu zahráte?

Áno, ideme rovno na turné, čo je vlastne celkom skoro. Neviem prečo. Myslím, že je to aj tým, že tieto turné sa bookujú minimálne šesť mesiacov dopredu. Možno došlo k malému zdržaniu pri vydaní albumu, nie som si istý. Asi nie. Ale mne sa to zdá trochu skoro.

Osobne by som počkal možno mesiac alebo dva. Ale to je len môj názor. Keď som to nadhodil manažmentu, povedali: „Nie, nie, nie. Musí to ísť teraz, na podporu vydania albumu.“ Takže je to okej. Ideme na turné hneď vo februári. Keď album 6. februára vyjde, my už budeme myslím na cestách.

Ale dovtedy už ľudia budú tie skladby poznať, pretože si vyberieme asi štyri veci a niektoré z nich sú single, ktoré sme už vydali. V podstate všetky skladby sú robené tak, aby sa hrali naživo. Dúfajme teda, že to vyjde. Začneme teraz so štyrmi novými.

Ešte presne neviem, ktoré to budú, ale určite „Weep For Nothing“ a „Despair“. A uvidíme, čo k nim. Možno „Life Is A Corpse You Drag“. Uvidíme. Myslím, že začneme so štyrmi a zvyšok budú samozrejme staré skladby, tie potrebujeme vždy.

Ale oproti turné k 40. výročiu, ktoré sme práve dokončili, dosť výrazne zmeníme setlist. Budeme sa snažiť hrať zo všetkých albumov, ako vždy, ale budeme to točiť. Takže sa pokúsime obmeniť takmer celý setlist.

Teda, niektoré skladby ako „Freezing Moon“ alebo „Deathcrush“ tam asi ostanú. Je to o rešpekte. Mne by nevadilo ich nehrať, pre mňa nie sú dôležitejšie než ostatné, ale vždy myslíme na fanúšikov, rešpektujeme ich. Prichádzajú tam mladí ľudia („kids“), ktorí nás vidia prvýkrát, tak by mali počuť „Freezing Moon“. Je to asi naša najslávnejšia skladba. Takže ju hráme. Je to niečo ako hit, hoci pre mňa osobne to hit nie je. Pre mňa je to rovnaké, žiadny veľký rozdiel. Takže takto to urobíme.

Vyjadril si sa v rozhovore, že Euronymous a Dead zostávajú s kapelou navždy ako súčasť jej identity. Toto vyjadrenie je veľmi emocionálne silné, mňa ale skôr zaujíma, kto z ostatných členov má alebo mal podľa teba „veľkú zásluhu“ na tom, kde v súčasnosti MAYHEM je?

Absolútne. Vždy sú súčasťou rodiny a pre MAYHEM to tak vždy bolo. Ktokoľvek bol v kapele, je akoby súčasťou rodiny, obzvlášť tí, ktorí zomreli a pre kapelu toho toľko urobili. Takže je to vždy… Keď som písal texty, špeciálne pre tento album, venoval som ich aj im. Neviem, či je to tam priamo napísané, alebo nie, ale venujem to im.

A mimochodom, len aby si vedel – každý koncert je pre mňa istým druhom rituálu. A je to tak už dlhé roky, minimálne 20 rokov, čo to takto robím.

Na každom koncerte sú skladby… zvyčajne si dnes vyberajú tie najznámejšie, ale možno teraz s „Liturgy of Death“ budú na tento účel slúžiť aj nové veci. Tieto skladby obetujem členom, ktorí zomreli. Zároveň ich vzývam a pozývam ich. Takže sú vždy prítomní.

Zvyčajne to robím pri skladbách „Life Eternal“ alebo „Freezing Moon“. Z publika to asi veľmi nepočuť, pretože to len šepkám do mikrofónu: „Dúfam, že ste prítomní a vítam vás na tomto pódiu, v tomto pekle, ktoré tu teraz vytvárame,“ takpovediac.

Ale nie je to len o nich. Osobne to robím aj pre iných priateľov, ktorí zomreli. Takmer zakaždým, ak nie vždy, spomínam Jona Nödtveidta z DISSECTION, ktorý bol mojím dobrým priateľom, alebo Joeyho Jordisona zo SLIPKNOT, tiež môjho veľmi dobrého kamaráta, s ktorým sme spolu aj hrávali. Robím to dokonca aj pre starých kamarátov muzikantov z Maďarska. Napríklad pre Ekiho z kapely KOROG, čo bol skvelý gitarista, ktorý zomrel. Alebo ďalší kamarát, Kicsi, výborný thrash/hardcore bubeník. V tej scéne sa až tak nepohybujem, ale bol to naozaj blízky priateľ, ktorý zomrel pri autonehode.

Takže je pre mňa naozaj dôležité robiť toto. Každý koncert MAYHEM je istým spôsobom obeta pre týchto ľudí. Kohokoľvek, kto mi príde na um, ale týchto spomínaných v podstate vždy vzývam a pozývam na koncert ako súčasť rituálu.

Možno to takto v rozhovore neznie až tak vážne, ale keď som na pódiu, je to celkom seriózne. Tak to cítim. Myslím, že je to prirodzené. Obzvlášť pre nás – naša hudba je o temnom rituále, o smrti, o veciach za životom, mimo materiálneho sveta. Takže si myslím, že je to dosť dôležité. Dobre to tam pasuje a pomáha to šou, pomáha to jej „prezencii“.

Vlastne som skoro zabudol, ale stojí za zmienku, že na poslednom turné k 40. výročiu sme počas „Funeral Fog“ púšťali z pozadia Deadov hlas ako playback. Takže ja som tam ani nespieval. Bol tam on, prostredníctvom svojho hlasu, svojej prítomnosti. Aj Euronymousov hlas zaznieval v niektorých intermezzách medzi skladbami.

Myslím si, že púšťať niečí hlas za takýchto okolností je celkom magické… ten jeho hlas. Je to veľmi majestátny a magický moment. Mám to naozaj rád. Týmto spôsobom je to silnejšie, celé predstavenie a rituál sa stávajú živšími, vitálnejšími, okultnejšími. Je to skvelé.

Jediná vec, ktorú na tom nemám rád, je, že si ľudia niekedy myslia, že ja idem na playback. A ja na to: „Nie, nie, nie. To je všetko môj skutočný hlas, človeče. Neboj sa.“ Ale počul som to občas: „Hej, Attila to len markíruje…“ Je to preto, že niekedy robím tie extrémne výšky alebo hlboké polohy a ľudia si myslia, že je to nereálne. Ale to je fajn, je mi to jedno. Nech si myslia, čo chcú. Najdôležitejšie je to, čo robíme my, že ja viem, čo robíme, a že to robíme správne.

Hovorím to tebe, pretože toto je špeciálny rozhovor. Normálne o týchto veciach ani nehovorím a nikto v podstate nevie, že sa tieto veci dejú v pozadí.

Ako v súčasnosti vnímaš pojem „true black metal“ a ako vnímaš súčasnú black metalovú scénu? Sú kapely, ktoré ťa z tohto štýlu oslovili teraz?

To je dobrá otázka. Vieš, pre mňa je to celé veľmi zaujímavé, pretože keď sme začínali v rokoch 85-86 s TORMENTOR, už v roku 1986 som stál na pódiu a mali sme veľa koncertov. V podstate to nie je ako MAYHEM – MAYHEM v 80. rokoch až tak nekoncertovali, ale s TORMENTOR sme hrali veľa, hlavne v Maďarsku.

Boli sme dokonca aj na Slovensku! Hrali sme raz v Bratislave, ak si dobre pamätám. Boli to dva koncerty. V tom čase, keď VENOM vydali album „Black Metal“, bol som pri tom. Kúpil som si ho ako decko a úplne mi to zmenilo život.

A potom som bol aj pri tom, keď v Nórsku nastupovala druhá vlna black metalu. Takže black metal mám takpovediac v žilách, v génoch. Hovorí sa, že človek sa zmení každých sedem rokov, takže som sa musel zmeniť už aspoň šesťkrát, odkedy hrám black metal. Je to veľká časť môjho ja.

Keď teraz hrávam s TORMENTOR, vidím veľa mladých kapiel. Sú fakt cool, aj keď neviem, či sú ešte mladé. Mohol by som spomenúť napríklad NEGATIVE PLANE z USA, alebo ARKHON INFAUSTUS z Francúzska. Ale tí už ani nie sú takí mladí, neviem. Sem-tam vidím nejakú nórsku kapelu, ktorá je fajn, ale úprimne, som dosť zlý na mená.

Normálne to totiž nerobím – nesledujem scénu až tak podrobne. Vidím, že rastie, a to je skvelé, ale ja počúvam veľa rôznej hudby. Počúvam veľa klasického heavy metalu – BLACK SABBATH, JUDAS PRIEST a podobne. BLACK SABBATH u mňa zažívajú totálnu renesanciu, stále sa k nim vraciam. Z týchto kapiel čerpám veľa inšpirácie.

Tiež počúvam veľa gothických kapiel, ako FIELDS OF THE NEPHILIM alebo SISTERS OF MERCY. Gitarista zo SISTERS OF MERCY je dokonca môj kamarát. A FIELDS OF THE NEPHILIM je podľa mňa úžasná kapela. Minule som zmeškal ich koncert, ešte som ich nevidel naživo. Je toho veľa… počúvam aj Diamandu Galás, kedysi som počúval SKINNY PUPPY a FRONT LINE ASSEMBLY. Práve včera som ich počúval a uvedomil som si, akí sú stále dobrí.

Mám aj dni, kedy počúvam len klasickú hudbu. Milujem najmä ruských skladateľov ako Šostakovič či Musorgskij – sú úžasní. Dokonca som raz účinkoval vo Wagnerovej opere.

Takže môj vkus je veľmi pestrý, hoci black metal mám v krvi. Keď sme na turné alebo na festivaloch, vidím veľa kapiel, ale ťažko si vybavujem názvy. Nie som na to hrdý, mám zlú pamäť na mená. Ale pamätám si hudbu a dobrá hudba je vždy dobrá hudba. Mám rešpekt voči každému. Myslím si, že black metal nemôžeš súdiť len tak. Musíš sa do toho ponoriť, vypočuť si to viackrát.

Neviem… Gaahl má novú kapelu, myslím, že je veľmi dobrá, ale on je môj kamoš, tak neviem, do akej miery sa to počíta. Bola tam aj nejaká nórska kapela… Spomínam si na KHONSU. Budem hosťovať na ich novom albume, ktorý je o čistej egyptskej mytológii. Je to nórska kapela, ale je to taký black metalový štýl.

Hosťoval som v toľkých kapelách, že si už ani nepamätám. Minule som rozmýšľal, koľko full-length albumov som vlastne nahral. Ak by som k tomu prirátal hosťovačky, je to nespočítateľné. Vždy, keď som mal voľno a niekto ma požiadal – nejakí kamaráti –, tak som to urobil, aby som podporil scénu. Ale je ťažké si spomenúť na všetky mená.

Je zaujímavé vidieť, aká je tá scéna obrovská a stále rastie. Vždy máš pocit, že všetko už bolo vymyslené, že je ťažké prísť s niečím novým, ale hovorím ti, vždy to tak bolo. A vždy príde niekto s novou myšlienkou. Užívam si, že som toho súčasťou. Je to pre mňa veľká česť byť v tom tak dlho.

Pochádzaš z Maďarska, ktoré susedí so Slovenskom, poznáš nejaké metalové slovenské kapely?

Nie je ľahké na to odpovedať. Musím sa zamyslieť. Myslím, že MASTER’S HAMMER boli z Čiech… Vieš, je to trochu mätúce. Samozrejme, viem, že to je rozdiel, ale je to ťažká otázka. Prepáč, neviem. Alebo možno aj poznám, len neviem, že sú práve zo Slovenska. Ťažko povedať.

Ale mám veľký rešpekt. Vždy bolo skvelé hrať v Bratislave. Sme si veľmi blízke, susedské krajiny. Je to skoro ako domovina. Sme veľmi blízki spojenci a priatelia. Takže je to super. Dokonca tam niektorí ľudia stále hovoria po maďarsky. Na Slovensku žijú Maďari, čo je samozrejme fajn. Nie som žiadny nacionalista ani nič podobné, je mi to jedno. Ľudia sú ľudia. Je to skvelé.

Ako tradične, posledné slová patria tebe, ďakujeme za rozhovor.

Ďakujem veľmi pekne. A zdravím fanúšikov. Teším sa, že sa vrátim. A milujem Tatry, vieš? Bolo by super vrátiť sa.

A možno ešte jedna vec, o ktorej sme nehovorili. Mám aj iné kapely a projekty. Napríklad nejaké nové a čerstvé veci. Začal som niečo s Igorom Cavalerom. Je to jeden z mojich hrdinov, úžasný bubeník. Ale ľudia možno nevedia – pretože ani ja som nevedel –, že je taký dobrý v experimentálnej hudbe. Je to majster modulárnych syntetizátorov a všetkých týchto vecí.

Prišiel sa pozrieť na môj koncert v Británii s mojím sólo projektom VOID OF VOICES a začali sme sa rozprávať. Teda, my sme sa poznali už dlho. Viackrát ma pozvali hosťovať v SOULFLY alebo v CAVALERA CONSPIRACY. Je to už taká tradícia – vybehnem s nimi na pódium a dáme si „Troops of Doom“ alebo niečo od SEPULTURA. Pre mňa sú to skvelé pokusy, SEPULTURU som kedysi miloval. Takže je úžasné hrať s jedným z mojich hrdinov.

A ďalšia vec, ktorú by som spomenul, je kapela FRONT LINE ASSEMBLY. Už som to meno spomínal predtým. Mali na mňa veľký vplyv, keď som bol v 80. rokoch tínedžer. Stretli sme sa teraz na festivale Brutal Assault s Rhysom Fulberom, čo je jeden zo zakladajúcich členov tej dvojice – Bill Leeb a Rhys Fulber. Začali sme sa rozprávať a zistili sme, že máme veľa spoločného. Dokonca som bol na ich koncerte v roku 1991 v Prahe. Keď sme sa stretli a kecali, povedal som mu: „Kámo, mimochodom, bol som na vašej šou v Prahe v roku 1991. To bolo prvýkrát, čo som videl FRONT LINE ASSEMBLY.“ A on na to: „Počkaj chvíľu. Nechceš mi povedať, že si jeden z tých šialených Maďarov, s ktorými som sa po koncerte rozprával?“ A ja že: „Áno, to som bol ja!“ Bolo to pred tridsiatimi rokmi. Takže sme sa skamarátili a teraz ideme spolu niečo robiť. Myslím, že je to veľmi vzrušujúce, teším sa na to. Bude to elektro-industriálna hudba.

A tiež by sme sa radi vrátili na Slovensko s TORMENTOR. Áno, chcem poslať tie najväčšie pozdravy Slovensku. Bolo skvelé robiť s tebou rozhovor. Dúfam, že sa vrátim a zahrám tam viac hudby. Ďakujem za rozhovor a prajem ti všetko dobré.

Text: Viliam Becler

Preklad: Juraj Bednárik