Tak, pokojne prešli štyri roky, prebieha „prestrašná corona“, ale čo je aktuálne podstatné, že členov holandskej kapely s názvom ASPHYX niekto (chvalabohu) natlačil do nahrávacieho štúdia, aby vyprodukovali ďalší album. A výsledkom tohto konania je….ďalší album, haha. Konečne. A teraz trocha vážnejšie. ASPHYX svoj predošlý album „Incoming Death“ vydal ešte k dátumu 30. septembra 2016, čo už je viac ako štyri roky. Nechcem tým povedať, že je to niečo výnimočné alebo tragické, ale po zverejnení tejto novinky som potešil s konštatovaním, že konečne. Novinka dostala názov „Necroceros“, pozostáva z desiatich skladieb a má úctyhodnú dĺžku viac ako päťdesiat minút. No už teraz v predstihu upozorňujem, že určite sa nudiť nebude nikto. Album opäť rozbieha rýchlejšia skladba „The Sole Cure Is Death“ a zvyšok je ako na hojdačke. Pomalšie pasáže striedajú tie rýchlejšie a opačne. Tých pomalších, resp. stredno-tempových je predsa len o niečo viac, ale predsa to je klasický ASPHYX, klasická tvár kapely. Martinko za mikrofónom nestarne a trápi svoje hlasivky rovnako ako zamladi. „Necroceros“ je veľmi vyrovnaný album z klasickej dielne kapely, opäť vyrobený s nadšením a srdcom zanieteným pre death metal. Zvlášť ma zaujali parádne, niekedy až výpravné sóla ako napr. v skladbe „Three Years Of Famine“ (piata skladba). Mám rád staršiu i strednú tvorbu tejto kapely, ale od návratu Martina van Drunena (2007) a albumu „Death…the Brutal Way“ (2009) ma žiaden album nesklamal, ba práve naopak. Každá nahrávka, každý živý koncert ma iba presviedča o tom, že keď niekto miluje svoju hudbu a vie do nej vložiť srdce, úspech je zaručený. A hlavný predstaviteľ týchto myšlienok je u mňa práve kapela ASPHYX.
MIROSLAV „KREMATOR“ GALGÁNEK, hodnotenie: 4,6/5
