MASTER´S HAMMER – Maldorör Disco

Chcel by som hneď v úvode vyvrátiť historický omyl, ktorý sa objavil aj v propagačných informáciách vydavateľa k albumu – tvrdenie, že ide o „návrat majstra Toma Necrococka do kapely“. To je jednoducho nezmysel. Tom Necrocock totiž nikdy zo skupiny neodišiel. To, že sa nepodieľal na koncertnej činnosti a nezarábal na živých vystúpeniach, neznamená, že prestal byť členom MASTER’S HAMMER. Naopak – jeho autorský a interpretačný podiel na nahrávaní jednotlivých albumov bol dlhodobo výrazný a neprehliadnuteľný. Tento album predstavuje návrat jednej z najkultovejších kapiel českej metalovej histórie – no zároveň aj jej najkontroverznejší odklon od vlastnej identity. Vydaný pod hlavičkou Darkness Shall Rise Productions, posúva Frantu Štorma a Toma Necrococka do sfér dekadentného art-metalu, elektroniky a absurdného kabaretu. „Maldorör Disco“ je surrealistické, teatrálne a miestami až groteskne samoúčelné – presne tak, ako to Franta Štorm zrejme zamýšľal. Tam, kde kedysi MASTER’S HAMMER pôsobili ako alchymisti mystiky, dnes skúšajú, ako hlboko sa dá ponoriť do bahna absurdity. Už úvodná skladba „Anděl Slizu“ potvrdzuje, že tu nejde o návrat k čiernemu kovu, ale o jeho úplné rozloženie zvnútra. Pomalé tempo, vrstvy syntetizátorov, viacnásobné vokály a textová groteska pôsobia ako dekadentný experiment – niekde medzi liturgiou a dadaistickým happeningom. Titulná „Maldorör Disco“ balansuje medzi metalom a absurdným kabaretom, rytmicky živá, no emocionálne odťažitá, ako chladný vtip o vlastnom konci. V „Genesis P. Orridge“ či „Take It or Leave It“ sa Štorm vysmieva žánrovým očakávaniam, no niekedy sa v tejto irónii aj sám stráca – na hrane medzi geniálnym výsmechom a sebaparódiou. Ďalším z vrcholov albumu je „Slatina“ – majestátne, pomaly sa rozvíjajúce bahenné finále, ktoré uzatvára nahrávku s typicky štormovskou dávkou grotesky a filozofickej sebairónie. Refrén „Poté, co tělo mé slatina posilní, vrátí ho laskavě do říše fosilní“ pôsobí ako epitaf aj pointa celej dosky. Celý text „Hlínu cítím ve všech kostech, kostra k zemi zpátky roste“ stelesňuje pokojné zmierenie s rozkladom – návrat k prírode, k zemi, k prachu. „Slatina“ je zlatý klinček na záver, bod, v ktorom sa groteska mení na poéziu a zdanlivý cynizmus na úprimnú pokoru. Osobitnú zmienku si zaslúži aj vizuálna stránka albumu – Franta Štorm opäť vytvoril krásne bizarné výtvarné diela, ktoré sú nedeliteľnou súčasťou celku. Obdivovať tieto surrealistické obrazy a zároveň čítať znepokojivo zábavné texty počas počúvania hudby je ideálny spôsob, ako toto dielo naplno prežiť. Vizuál tu nie je len obalom, ale pokračovaním hudby – ďalšou vrstvou tej istej absurdnej liturgie, ktorú MASTER’S HAMMER obradne prednášajú. Napriek svojej nespornosti ako umeleckého experimentu má „Maldorör Disco“ aj svoje slabiny. Niektoré skladby trpia na únavnú opakovanosť a chlad, ktorý akoby bol zámerný, no nie vždy pôsobí presvedčivo. Franta Štorm síce vedome rozbíja klišé, ale občas sa zdá, že viac rozbíja než buduje – nahrávka miestami pôsobí ako intelektuálne cvičenie, ktoré viac fascinuje než dojme. Kde kedysi MASTER’S HAMMER žiarili magickým napätím medzi chaosom a majestátom, tu prevažuje konceptuálna disciplína a divadelnosť, ktorá občas chladne prekrýva emócie. V kontexte českej scény pôsobí „Maldorör Disco“ podobne prekvapivo ako „Tanec svatýho Víta“ od TÖRR– ďalší úplný úlet v diskografii, ktorý rozdelil fanúšikov a dlhé roky pôsobil ako nepochopený experiment. Práve k tomuto albumu od TÖRR, v ktorom pôsobil frontman Vlasta Henych, som si osobne dokázal vytvoriť vzťah až po viac než dvoch dekádach. „Maldorör Disco“ ma však oslovilo oveľa skôr – už po treťom počúvaní, a to práve preto, že ho neberiem ako album MASTER’S HAMMER, ale ako samostatné dielo Frantu Štorma, Toma Necrococka a ich umeleckých spolupracovníkov, bicie Honzu Kapáka sú perfektné, presvedčil ma, že by vedel nabubnovať doslova čokoľvek tak, aby to sedelo v kontexte. Treba však dodať, že „Maldorör Disco“ by bolo prijaté oveľa pozitívnejšie, keby nebolo vydané pod menom MASTER’S HAMMER. Očakávania voči tomuto menu sú jednoducho príliš silné – fanúšikovia chcú majestátnu temnotu, nie dekadentné „disco“. Keby tento album vyšiel ako KAVIAR KAVALIER feat. Franta Štorm, pôsobil by prirodzenejšie a možno by sa o ňom hovorilo ako o odvážnom, no logickom pokračovaní umeleckej línie. Dokonca aj pod značkou AIRBRUSHER by zniesol menej predsudkov, najmä tretí album sa tomu podobal. Ale áno, použitie mena MASTER’S HAMMER je z ekonomického hľadiska pochopiteľné – značka predáva a zaručuje pozornosť, no z umeleckého hľadiska to uberá dielu autenticitu a zároveň deformuje jeho vnímanie. „Maldorör Disco“ je teda album plný paradoxov – brilantný aj rozporuplný, dráždivý aj vyčerpávajúci, vtipný aj nihilistický. Je to viac koncept než nahrávka, viac manifest než návrat. Počúva sa ťažko, ale práve to z neho robí dielo hodné diskusie – a možno aj obdivu. V hodnotení 20 % dolu za použitie názvu MASTER’S HAMMER.

NECROBUTCHER666, hodnotenie: 3/5

Odporúčam ešte pred prvým vypočutím si pustiť prvý klip k skladbe „Beast Within“, aby ste boli zhruba v obraze, čo vás čaká. Od posledného albumu ubehlo už slušných sedem rokov, takže je jasné, že sa kapela posunie. Navyše muzikanti majú aj svoje iné kapely, respektíve ľavobočkov, takže aj to sa môže určitým spôsobom pretaviť do výslednej tváre novinky. Aby bolo pochopené moje terajšie nadšenie, musím čiastočne vysvetliť aj vzťah k tejto legende, a asi zas pôjdem proti prúdu. „Ritual“ ma nikdy poriadne nechytil, je to kvalitné album s dobrými songami, ale až opereta „Jilemnický Okultista“ ma tešila. Čo však čerti nechceli, pre mňa je bezkonkurenčne najlepším albumom MH bez debát „Šlágry“. Keď som to už kedysi dávno počul, hovoril som si, že čo je to za šialený úlet, ale že aké je to dobré. Konečne som aj pochopil, že umelec má byť slobodný a tvoriť ako cíti. A nie, že ortodoxní fanatici budú kapele diktovať, ako má hrať. Umenie má byť slobodné. A „Šlágry“ sú jedno z najlepších domácich album vôbec a milujem ho. Následné albumy sa mi páčili, ale zasa úplne obarený som nebol. No a píšem toto všetko preto, aby bolo jasné prečo sa mi novinka tak páči. Ortodoxní fanúšikovia však asi nebudú moc nadšení. Nie je to úlet ako kedysi tá zberba fantastických coverov, ale je to veľký posun od posledného záseku. Je to stále MH, len tu cítiť väčší vplyv Necrococka, či už vokálmi, ale aj určitými melancholickými momentmi. Tiež tu cítiť AIRBRUSHERa, ten prvý počin som kedysi počúval a niečo z tohto projektu tu je. Stále toto aktuálne „disko“ počúvam a už dlho ma tak niečo nebavilo. O čo lepšie, že ma to baví čoraz viac. Či sú to chytľavé, až úderné a hitové songy, bohaté vokály či pestré výrazy. Plus aj tá disko elektronika vás rozhojdá. No a kapitolou samo o sebe sú samozrejme texty. „Zombies tě volají Kamile, zase máš záchvat, a nebo tři promile“, táto vsuvka v titulnej skladbe je vrchol a celé tie texty, to je niečo neskutočné. Ja fakt neviem, ako dopade toto celé u širokého obecenstva, ale mňa to neskutočne potešilo, asi najviac od dôb, keď som prvý raz započul legendárne „Šlágre“. A na kapele je mi sympatické to, že si vlastne robí čo chce, a čo si všetci pomyslia, to je jej asi jedno. Pravá, nefalšovaná umelecká sloboda.

ŠTEFAN „PIŠTÍK“ VOJVODÍK, hodnotenie: 4,5/5